Scéna.cz 

Prepadáky – polemiky – trháky čiže Divadlo 2005

Je už zvykom, že septembrová jeseň patrí v Plzni divadlu. Lepšie povedané Divadlu, čiže 13. ročníku etablovaného festivalu. Ten tohtoročný sa opäť snažil byť čo najpestrejší (chýbala však opera), ale čo do výsledku priniesol aj viacero sklamaní. Medzi prepadáky patril otvárací Vládca Oidipus litovského režiséra Oskarasa Korsunovasa. Sujet prenesený na akési zatuchnuté detské ihrisko náporu neodolal a pod surreálnymi nápadmi režiséra sa rozpadol.
Bez výraznejšej myšlienky bola Slečna Júlia omského režiséra Jevgenija Marcelliho. Formálne prenesenie hry do kovovo lesklých kulís postmodernej domácnosti Strindberga nijako nevykladalo i keď je treba vyzdvihnúť ruských hercov.
Inscenáciu Jana Buriana Cesta dlhým dňom do noci zase zachraňovalo len stvárnenie hlavnej postavy Pavlom Pavlovským. Komorná O´Neillova dráma sa na javisku Veľkého divadla rozliala do dlhotrvajúcej nudy, ktorú podporili aj malátni herci plzenskej činohry.

Budapeštianske bábkové divadlo priviezlo dramatizáciu románu markýza de Sade 120 dní Sodomy. Inscenácia Róberta Alföldiho mala zrejme šokovať, nakoniec ale skĺzla k sérii ničnehovoriacich perverzných gagov. Akákoľvek idea ma minula. Veľmi rozporuplno vyznela i záverečná inscenácia Vladimíra Morávka Cyrano de Bergerac, ktorú uviedol súbor činohry Slovenského národného divadla. Cyrana poňal Morávek ako romantizujúci grand spectacle, ale koncepciu okrem iného narúšal nemotorný a diletantský preklad Ľubomíra Feldeka.

Obráťme však list a venujme sa krajším stránkam Divadla 2005. Bolo ich niekoľko. Medzi najsilnejšie zážitky pre mňa patrila inscenácia Taboriho hry Mein Kampf súborom Národného divadla moravskosliezskeho v réžii Juraja Deáka. Precízna réžia, ktorá sa skrývala za každou vetou, nepotrebovala škrtnúť jediné slovo geniálneho textu, aby mocne zapôsobila.
K vrcholom festivalu patrila inscenácia Viliama Dočolomanského a Farmy v jaskyni Sclavi – Emigrantova pieseň. Výraz budovaný len pohybom a hudbou (pričom hudbou tu sú i nezrozumiteľné slová) sa hrdo hlási ku Grotowskému, no nie je nijako zatuchnutý. Naopak, jedná sa o divadlo tak svieže, že i na festivalovej prehliadke patrilo k najlepším. K najvýraznejším súborom patril tiež britský Out of joint, ktorý priviezol – vzhľadom na svoj moderný repertoár – ojedinelú inscenáciu Macbetha v réžii Maxa Stafford-Clarka. Hoci bol Macbeth prenesený do dnešnej Afriky, ideovo išlo o inscenáciu značne tradičnú, i keď pracovala netradičnými prostriedkami (najmä spôsobom aktivácie diváka).
Za pozornosť stojí Pitínskeho réžia vlastnej dramatizácie Těsnohlídkovej predlohy, ktorú nazval Liška Bystrouška s podtitulom Příběhy krve. Pitínskemu vskutku išlo o odidealizovanie krutého sveta ľudí na zapadnutom moravskom vidieku, aby tak rozohral nesmierne silný tragikomický príbeh. Príkrym naturalizmom sa zase vyznačovala lotyšská inscenácia Alvisa Hermanisa Dlhý život. Hrozivý obraz života starých ľudí dotiahnutý do najmenších detailov bol skutočne pôsobivý, aj keď by mu pomohlo ubrať na rozsahu, kvôli ktorému strácal náboj. Nepochybne lepším Morávkovým dielom bola inscenácia hry Davida Drábka Akvabely, ktorá sa veľmi nástojčivo zaoberala problémami medziľudského súžitia a Drábkov výborný text skvelým spôsobom doslovovala.

K vrcholom festivalu patrila inscenácia libereckých bábkarov, ktorou Naivné divadlo naznačilo, že ho stále treba počítať medzi špičku. Režisér Tomáš Dvořák sa úspešne stretol s textom Ivy Peřinovej Krásny nadhasič alebo Požiar Národného divadla a zasadil ťažký úder naivnoobrodeneckému mýtu „Zlatej kapličky“.