Scéna.cz 

Zdravica najjasnejšiemu Giovanimu Guglielmovi

Tomáš Hanzlík so súborom Damian naštudoval a réžijne pripravil operu Johanna Huga von Wilderera (s medzihrami Georga Andreasa Krafta) La Nascita del Diamante (Zrodenie Diamantu). Partitúra nájdená v Kroměřížskom archíve, pochádzajúca z konca 17. storočia tak bola scénicky stvárnená. Aj keď na javisku malom, špeciálne vytvorenom v Kostole svätých Šimona a Judy. Dielo bolo uvedené v rámci koncertného cyklu „Barokní opera a oratorium“ Symfonického orchestru hl. mesta Prahy fok.
V choreografii Dany Škrabalovej a vo výprave Venduly Johnovej bolo možné vidieť vskutku vtipné a nápadité prevedenie barokovej oslavnej dramatickej skladby – opery napísanej na počesť düsseldorfského kurfirsta Johanna Wilhelma na objednávku jeho snúbenice. Dielo samotné nie je bez nápadu a hudba je až pozoruhodne pestrá a farebná.

Inscenácia dielo interpretuje na prvý pohľad autenticky, ale postupne zisťujeme, že to celkom tak nie je. Na javisku sa po celý čas pohybujú dvaja maliari pracujúci po stranách na alegorických motívoch. Miestami prejdú pred scénou, často i neohrabano mávajúc rebríkom. Vtipné a nekonvenčné myšlienky vinú sa celou operou. Scénografia sa snaží zachovať barokovú náladu použitím jednoduchých maľovaných dekorácií (prosto charakterizujúcich dianie) a barokovým svietením napodobňujúcim sviečky umiestnené na rampe (skutočné sviečky ale horia za javiskom na kostolnom oltári, čo vytvára príjemné, útulné prostredie). Od počiatku je do diela vkladaná prirodzená hravosť – balet je tancovaný dievčatami v bláznivých úboroch predstavujúcich oblaky. „Okrídlení hudobníci“ a tri hlavné postavy sú v postmoderných - gongoristicky nadsadených – kostýmoch; Berecintia, pani zeme s kokrhelom á la kaktus a maketou zemegule v rukách, Zefiro, pán vetrov s atrapou motýľa a vlajúcimi perami na klobúku a napokon Febo, pán slnka s obrovským papierovým slnkom na chrbte. Rovnako herectvo a gestá, hoci vychádzajú z barokových, sú súčasne expresívne, prudké.
Vtipnú a invenčnú inscenáciu akurát trochu poškodili slabé hlasy spevákov (obzlášť v úlohách „okrídlených hudobníkov“), ktorí ale neprepínali svoje sily a tým nepôsobili hrubo a dovolili vyznieť hudbe. Presnejší bol orchester, v súlade s koncepciou vedený svižne. Na konci musel byť dokonca jeden zo zborov opakovaný. ... a maliari usilovne pokračovali a neustávali v dekoračnej práci ani počas ďakovačky – humorné to zavŕšenie vkusnej inscenácie. Vidno, že súboru viac svedčí, keď sa zaberá barokom, než keď sa púšťa do novej hudby – spomeňme veľmi rozpačité vyznenie Hanzlíkovej réžie vlastnej opery Yta innocens v Národnom divadle.