Scéna.cz 

Herrmannovci objavili Prahe Záhradníčku

Po senzačnom úspechu Tita, inscenácie Mozartovej opery manželov Herrmannovcov, v roku 2006 sa Národné divadlo (veľmi rozumne) rozhodlo nadviazať na podarenú vec a pozvalo režisérov k inscenovaniu inej opery salzburského génia, tentoraz juvenilnej Záhradníčky z lásky (La finta Giardiniera). Na rozdiel od predošlej práce Herrmannovcov nejde v prípade Záhradníčky o pôvodné dielo – inscenácia mala premiéru roku 1992 na slávnostiach v Salzburgu a pre Prahu bol pripravený jej remake (čo sa divadlo rozhodlo v inak dobre pripravenom bulletine zatajiť). To pravda apriori neznižuje hodnotu tohto počinu, pretože to najcennejšie – prácu s hercom – sa podarilo naplno zrealizovať i s terajšími interpretmi do obdivuhodne živého tvaru a plnokrvnej situačnej komiky.

V librete, zaťaženom barokovými obrazmi, režiséri dokázali nájsť súčasné témy, ktoré nezostarli, ani šestnásť rokov po premiére, ba naopak. Sú to predovšetkým súčasné problémy postáv – na jednej strane temer povinnosť byť šťastným (a šťastie predstierať), na strane druhej faktická nemožnosť plne sa realizovať a naplniť svoje túžby a s tým súvisiace trápenia a neurózy. To všetko v trochu surreálnych reáliách pracujúcich s rekvizitami 50. – 60. rokov. Hýbateľom diania i sarkastickým glosátorom zmätku v ľúbostiach postáv, z ktorých každá miluje toho, kto nešťastne miluje iného, je pripísaná bezmenná postava, akýsi shakespearovský Ariel či Puk rozkošne stvárnený Mireille Moosséovou. Klbko sa nerozmotá ani v závere, v ktorom inscenátori škrtli Podestovo arbitrárne rozhodovanie o vzťahoch („prideľovanie manželiek“, pri ktorom feminista zaplače), takže ani v závere nevedno, či si postavy k sebe nájdu cestu. Možno predpokladať, že nie. Mimoriadny je hudobný prínos Tomáša Netopila. Rovnako ako v spomenutom Titovi, i tu podstúpil kus veľkej práce s orchestrom, ktorý doviedol prinajmenšom k akceptovateľnému výkonu. Nevídané a vyrovnané kreácie ponúkli speváci, spomedzi ktorých vynikal hosťujúci Jeffrey Francis ako Podestà. Výrazne sa presadila mladá generácia českých spevákov – Kateřina Kněžíková (Serpetta) a Adam Plachetka (Nardo) sa suverénne blysli v zložitom aranžmáne i vokálnych ozdôbkach. Marie Fajtová (Arminda) podala rovnako presvedčivý výkon, vytknúť jej možno hádam len rozostrenú vyššiu polohu. Hoci spievala Simona Houdová-Šaturová v ohlásenej indispozícii, titulnú rolu Sandriny stvárnila na dôstojnej úrovni. Miernym sklamaním bola Annekathrin Laabsová – nohavičková úloha Ramira bola mierne nad možnosti tejto mladej nemeckej mezzosopranistky. Celkom vzaté, je to istá rehabilitácia tejto opery v českom priestore, napokon, i v tejto hudbe už počuť ozveny génia i mnohé finesy autorových neskorších opier. Nová inscenácia Národného divadla je celkom mimoriadnou udalosťou, ktorá by však mala byť kritériom pre tvorivú i interpretačnú kvalitu produkcií na prvej scéne. O jej hodnotách pravda treba presvedčiť i diváka, čo sa zatiaľ marketingu nie celkom darí a Stavovské divadlo zíva prázdnotou. Nezostáva preto než popriať Záhradníčke čo najviac repríz a plnšie hľadiská. Rozhodne si to zaslúži.

Rudo Leška, 23. 11. 08 Stavovské divadlo