Scéna.cz 

Mai 68 – nevyužitá príležitosť

Združenie Střežený Parnass (Zdenek Plachý a Jiří Šimáček) má za sebou už roky pôsobenia v Česku i na Slovensku, umelecká kvalita ich divadelných produkcií je však otázna, hoci nepochybne vzbudzuje búrlivé polemiky. Je tomu tak aj na poli hudobného divadla, kam prenikli spoločne so skladateľom Petrom Kofroňom pražským Fantómom (Fantom, čili Krvavá opera), i mozartovskou parafrázou Magická flauta (Mestské divadlo Brno). Spoločne sú podpísaní tiež pod novinkou brnianskeho Národného divadla „Mai 68“. I pre túto operu (pojem používam s vedomím jeho neostrosti) platí, že autorom libreta (menovite neuvedeným) je vlastná postmoderná perzifláž, vŕšenie často nesúrodých motívov a hra s gýčom, pričom výsledok opäť pôsobí ako nevydarený a nezvládnutý pokus poslucháčov nižších ročníkov umeleckého učilišťa než ako provokatívna umelecká výpoveď, akú zrejme Parnass zamýšľal. Najväčšou slabinou zostáva libreto, ktoré neobstojí vedľa Kofroňovej hudby (autorstvo hudby program osobitne neuvádza, dovoľujem si však nepredpokladať účasť Parnassu na kompozícii), ktorá jediná stojí za pozornosť, hoci sa musím priznať, že Kofroňov „neoglassovský“ minimalizmus nie je práve moja šálka čaju. Je paradoxné, že medializované vystúpenie brnianskych umelcov nesúhlasiacich so zaradením opery do repertoáru, sa týkalo práve a len hudby, akoby im ani nevadilo banálne dramatické (dramaturgické) klišé ľpiace na literárnej zložke opusu, ale len Kofroňove „výstrelky“ (hudobne pritom dobre zdôvodnené). Plagátové postavy (najmä Jarmila, ktorej „obžaloba“ čs. totalitného režimu slovami „Svobodný občan je u nás zaživa pohřben. Je zbaven lidských práv a žije jako permanentně obviněný a podezřelý. Je podezřelý, ačkoliv se nedopustil žádného trestného činu. Policejní prohlídky a výslechy jsou běžnou událostí.“ znie ako z príručky, nie zo života, čo platí viac-menej i o iných postavách) aj plagátové posolstvo o hanebnosti pomerov reálneho socializmu a naivite „ľavicových krasoduchov“ (bulletin) pôsobilo dojmom zle napísaného Lehrstücku šuštiaceho papierom. Pritom rok 68 a porovnanie pohľadu z oboch strán železnej opony na jeho udalosti, ponúka veľmi mnoho vzrušujúcich tém – škoda, že sa ich autorom nepodarilo uchopiť.

Samotná inscenácia režiséra Plachého predčí inscenovaný opus, hoci nie príliš. Dôvtipné spojenie hereckej akcie s premietaním na horizontálne členenej scéne Daniela Dvořáka je zbytočne oslabované, zrejme v duchu hudobnej repetície, dookola omieľanou stereotypnou projekciou a často neprehľadnou hereckou akciou. Pochvalu si však zaslúžia všetci interpreti za to, že sa popasovali s nevšedným dielom a najmä jeho hudbou. Nemal som pocit, že by ktokoľvek inscenáciu nejako bojkotoval, no najmä na orchestri, vedenom autorom, bolo vidno, že sa trápi. Trochu súčasnej hudby súboru i divákom isto prospeje, len neviem, či vyhadzovať peniaze na parnassovské pokusy.