Scéna.cz 

Orfeov boj o Eurydiku a diváka

Keď sa v koprodukcii Národního divadla a občianskeho združenia in spe začal pripravovať Orfeo Claudia Monteverdiho k 400. výročiu jeho mantovskej premiéry, nikto asi netušil, že režisér Jiří Heřman dielo uvedie už ako dezignovaný šéf opery. Hoci všetko nasvedčuje tomu, že išlo o kvalitne pripravenú inscenáciu, starostlivo hudobne i režijne naštudovanú, predsa čosi nefungovalo.

Dirigenta Roberta Gini, takto odborníka na starú hudbu, zradili práve historické nástroje, ktorých kvalita nebola akceptovateľná, ale prekvapujúco i lapsusy jeho vlastného orchestru Ensemble Concerto, v ktorom sa pričasto ozývali „neautentické“ dizonancie. Režisérovi sa zase nepodarilo zopakovať podmanivú réžiu Brittenovej Curlew River (Národní divadlo, České muzeum hudby, Struny podzimu a in spe 2005), ani fascinujúce divadlo metafory Bludného Holanďana (DJKT Plzeň a in spe 2004). Pritom sa dalo predpokladať, že Orfeo režisérovmu naturelu vyhovuje svojou voľnejšou dramaturgiou a veľmi poetickým libretom, ktoré sa nedá zväzovať pseudorealistickou estetikou typu „ako to skladateľ myslel“, ale doslova nabáda k rovnako básnivému scénickému jazyku. Toho si je samozrejme Heřman vedomý – Orfea poňal ako divadlo-rituál s pokusom časovo i obsahovo univerzalizovať mytologický sujet ako neustále sa opakujúci, večný kolobeh prírody a života. V jednotlivých riešeniach však skĺzava k vŕšeniu symbolov, ktorých zámerne rozostrená sémantická hodnota spôsobuje viaznutie komunikácie medzi javiskom a hľadiskom. Ukazuje sa, ako môže byť abstrakcia v divadle ošemetná, hoci samy o sebe sú výtvarné kreácie Pavla Svobodu pôsobivé, pokiaľ nie je dostatočne vyvážená inými zložkami (povedzme konkrétnym libretom ako tomu bolo v Holanďanovi) alebo napr. svojim emotívnym účinkom (Lamenti z roku 2004). Práve absencia emócií a akási až intelektuálna strohosť sa zrejme najväčšmi podpísali pod sklamaním z inscenácie.

O relatívne štýlové, komorné vyznenie sa na premiére 3. 5. 2007 najviac pričinili svojimi vyrovnanými výkonmi speváci – Vincenzo di Donato s lahodným tenorom a poučenou interpretáciou ako Orfeo, Markéta Cukrová ako menej výrazná Euridice a Petra Noskaiová, ktorá na seba upozornila sústredeným výkonom v dvojrole Proserpiny a Nymfy. Národní divadlo pripravilo titul, ktorý si vyžaduje zvedavého, aktívneho diváka a nie televízneho konzumenta a je dobre, že sa v Stavovskom divadle Heřmanov a Giniho Orfeo hrá. Je na nás, aby sme sa pokúšali preniknúť do zložitej štruktúry inscenácie, hoci sa to nemusí podariť pri prvom videní. Škoda, že nám nebude dopriate stretnúť sa s Orfeom aj v ďalšej sezóne.