Scéna.cz 

Medzinárodný festival hudobného divadla Bratislava 2006

V dňoch 2. – 12. júna 2006 sa uskutočnil druhý ročník nového festivalu, ktorým sa vedenie usporiadateľského súboru – opery SND – snaží rozčeriť stojaté vody slovenského operného divadla. Ambíciou organizátorov je sústrediť v Bratislave čo možno najviac reprezentatívnych inscenácií, ktorých spoločným menovateľom je jednak geografický priestor strednej Európy, jednak súčasný, moderný prístup k inscenácii hudobnodramatického diela. Bratislavský divák, po dlhé roky čičíkaný v divadle sladkým pohladením v pozlátku zabaleného belcanta, je v poslednej dobe konfrontovaný s iným typom divadla a je to dobre – stále je však potrebné ďalšie úsilie, aby sa divák nebál prísť na odvážnejšie produkcie, aby ich vnímal ako súčasť bežného repertoáru, pričom by takto aj mali byť prezentované (teda neobmedzovať moderné divadlo na dva týždne do roka, ale dávkovať ho divákovi sústavnejšie).

Uvedené inscenácie možno v zásade rozdeliť na dva základné typy – operná klasika (Mozart, Smetana, Janáček, Britten, Čajkovskij) v modernej interpretácii a súčasná opera (u ktorej režijná interpretácia nikomu neprekáža a považuje sa za samozrejmosť). Trochu bokom stál tanečný projekt baletu SND Don Juan, adaptácia diela Ch. W. Glucka, ktorý som žiaľ nevidel. (Je veľkou škodou, že sa napokon nepodarilo zrealizovať hosťovanie Štátnej opery v Budapešti so Szokolaiovou Krvavou svadbou.)

Festival otvárala premiéra opery SND Figarova svadba, ktorú po úspešnom opernom debute s Hráčmi (tiež boli na programe) zrežíroval Martin Huba. Pre Hubovu opernú réžiu platí bezo zvyšku to, čo o jeho činoherných inscenáciách – viac-menej tradičná, neveľmi originálna koncepcia postáv a diela, zato ale mimoriadne precízna, dôvtipná, ba majstrovská práca s hercom a s významovými nuansami každej jednotlivej situácie, vždy v pokornej súhre s hudbou. Myslím, že nieto lepšieho lekára pre operných spevákov ako Hubu a je dobré, že ho v ňom vedenie opery rozpoznalo. Figarovu svadbu určuje málo konkrétne, reálie sú skôr univerzalizujúce (kostýmy súčasné aj à la rokoko, scénografia prázdneho červeného priestoru pôsobí viac dojmom dnešnej architektúry, rekvizity odkazujú opäť k minulosti atď.), výpoveď však aktuálna. Základným princípom je zrušenie rampy, otvorenie javiskového priestoru smerom do orchestriska. Herci akoby najprv účinkovali v akomsi televíznom seriáli (javisko je zarámované do výrazného červeného portálu), no čoskoro začnú z tohto priestoru vystupovať, hrať aj v hľadisku a komunikovať priamo s divákom (niekedy až príliš „polopaticky“). Protagonistami drámy sú teda nielen hráči v orchestri, ale aj každý divák. Tento princíp je dotiahnutý do konca v samotnom závere, kedy nepadá opona vpredu, ako by sme čakali, lež vzadu – slovom, všetci sme hercami v tomto veľkom divadle sveta. O tom, že sa hrá o nás a že Figarova svadba je dielo, ktoré hovorí veľmi konkrétne o našej povahe, našich strastiach a radostiach, nieto u Hubu pochýb. Naštudovanie utrpelo väčšmi po hudobnej stránke – šéfdirigent Jaroslav Kyzlink stavil skôr na tempo, ktoré však potrebný výraz nedodá, popri viacerých lapsusoch v orchestri (lesný roh!) ich bolo niekoľko aj na javisku. Denisa Hamarová (Cherubín) podala veľmi zlý, nepresvedčivý výkon s falošnými výškami a nekultivovanou technikou. Zásadné výhrady mám i voči Gustávovi Beláčkovi (Figaro), ktorý sa snažil zbytočne forsírovať miesto správneho pochopenia mozartovskej árie. Hudobne dielo zachraňovali herecky suverénni Pavol Remenár (Almaviva), Adriana Kohútková (Grófka) a Katarína Šilhavíková (Zuzanka), všetci traja tiež vo výbornej peveckej kondícii – predovšetkým Remenár ukázal ideálny prístup k jemnému pradivu partitúry, Šilhavíková zasa potvrdzuje svoj talent a sľubnú kariéru.

Z celkom iného súdku bolo hosťovanie Neue Oper Wien s operou Thomasa Pernesa, súčasného rakúskeho skladateľa, Zauberflöte 06. Názov signalizuje spoločné východiská s Mozartovou operou, no v skutočnosti ide skôr o veľmi zásadnú polemiku s Čarovnou flautou. Skladateľ pracuje s niektorými Schikanederovými motívmi, ktoré umiestňuje do novej reality 21. storočia, réžia sa však veľmi nešťastne rozhodla neuľahčiť divákovi percepciu a rozvíjala ďalšiu interpretáciu interpretovaného, takže miestami bolo prakticky nemožné sledovať sujet (nemyslím si, že to bolo od tvorcov zámerné). Čo zostalo zreteľné, bola hrubozrnná kresba jednotlivých postáv. Pozoruhodná je odlišná interpretácia Kráľovnej noci a Sarastra. Kráľovná (hraná mužom) je čudesnou kreatúrou odkázanou na prístroje a pomoc druhých, Sarastro zase skutočným tyranom, ktorý ako správny milionár ťahá za nitky kapitálu, na ktorých pospolito visíme. Všetko sa dá kúpiť a Sarastro to vie. Jasne deklarovaný politický prístup je mi sympatický, rovnako ako výklad niektorých motívov (otázka kde sa vlastne dnes kumuluje moc, kto ňou vládne a kto je ovládaný, ako aj nemožnosť toto jadro identifikovať, teda kontrolovať; freudistická analýza postavy Tamina a jeho alter ega Paminy; otázka možnosti jestvovania osobnosti v zglobalizovanom, uniformovanom svete atp.) Odvážny skladateľov krok však napokon nepresvedčil práve svojim ambivalentným prístupom – na jednej strane deklarovanou neodvislosťou od predlohy, no na strane druhej neschopnosťou nájsť vlastné výrazivo (predovšetkým v hudobnej rovine), čomu nepridala ani nekoncepčná réžia Andreasa Leisnera, z ktorej viac vyčnievali jednotlivosti na úkor súrodosti celku.

Domáci súbor sa predstavil ešte s troma inscenáciami. Petera Grimesa Martina Bendika a Eugena Onegina Petra Konwitschneho mali pražskí diváci možnosť vidieť, takže sa im venovať nebudem, rovnako ako Nekvasilovým inscenáciám Predanej nevesty a Jej pastorkyne, ktoré sme na stránkach Scena.cz kriticky reflektovali.

Bonbónom na torte pre mňa bolo uvedenie strhujúcej hudobnej drámy Juraja Beneša (slovo opera nemôže správne vystihnúť žiadne z diel tohto skladateľa) The Players, čiže Hráči. Je cynizmom osudu, že skladateľ, rešpektovaný aj v európskom meradle, sa slovenskej premiéry svojej poslednej opery nedožil a za jej prvým uvedením musel cestovať do Kolína. Neskoro, no predsa sa spamätalo aj SND a uviedlo dielo, ktoré síce nevypredá divadlo, no môže mať čo povedať. Hráči sú voľnou adaptáciou Hamleta na skladateľovo libreto využívajúce Shakespearov text a tak nečudo, že sa hľadal činoherný režisér, ktorý by dokázal primerane inscenovať zložité zákutia Benešovho diela. Takýmto režisérom nesporne je Martin Huba, ktorý dokonale nadväzuje na skladateľa a rozvíja ním načaté. Ak Beneš rozbil formu za účelom nachádzania nových, súčasných významov v Hamletovi, Huba išiel ešte o krok ďalej a so skladateľom tvorivo diskutuje. Benešov Hamlet je síce Hamlet skeptický, no predsa nie nihilistický, predsa má akúsi nádej v úspech svojej veci. Huba však necháva ostatné postavy cynicky sa vysmievať jeho počínaniu a nemal som veru pocit, že by nám dával nádej na zlepšenie stavu vecí verejných. Nech už Hubov a Benešov Hamlet robí čokoľvek, vieme, že to nezmení vôbec nič – individuálna smrť jednotlivca zomierajúceho s pocitom dobre vykonanej pomsty (tak krásne harmonicky zakončené finále Benešovej opery cyklicky odkazujúce na jej začiatok) je úplne zbytočná a možno sa jej vysmiať. Nazdávam sa, že toto inscenovanie je celkom oprávnené viac než desaťročím deliacim nás od vzniku diela a vedomosťou toho, že koniec ideológií bol len falošným snom, z ktorého sme sa museli kruto prebudiť. Inscenácia hodná zamyslenia sa!