Mertova La Roulette väzí v tradícii
autor: archiv divadla
Už tajomne znejúci francúzsky názov opusu Zdenka Merty, ktorý ním po niekoľkých pokusoch v oblasti vážnej hudby prvý raz vstupuje na pole opery, akoby upozorňoval, že sa chystá veľké umenie. Vec problematizuje v prvom rade surrealistické libreto Stanislava Mošu naplnené dekadentnou atmosférou. Rezignovalo na jasný príbeh a prináša sled málo súvisiacich obrazov, v ktorých sa ťažko orientovať. Miestami je dokonca veršované, ale čo povedať na banálne rýmy ako „Žádnou paniku – já objevil jsem kliniku“ apod. Hudba diela podľa mňa libretu nepomohla. V podstate ide o klasickú, vlastne romantickú číslovanú operu, ktorá je i v partitúre tradičná a len miestami akoby ozvláštnená. Nie je hlúpa, prináša lahodné melódie, miestami až „muzikálovo“ sladké, ale to všetko je veľmi falošné a prázdne. Réžijná koncepcia (S. Moša) sa pokúša spolu so scénografiou (Daniel Dvořák) o jednoznačnú charakteristiku každého obrazu, aj keď úmyselne rozostruje hranicu medzi tými vo sne a mimo neho. Pracuje so znakom a skratkou, v ktorej naznačuje každú situáciu minimálnymi prostriedkami. Javisko je ohraničené dokola stúpajúcim červeno-čiernym chodníkom – ruletou. Uprostred je podľa potreby umiestnená nejaká centrálna rekvizita, ktorá determinuje dianie. Vzadu sa premietajú filmové dokrútky alebo „naživo“ prenášané televízne interview. Táto skratkovitosť sa ale môže ukázať i kontraproduktívnou, keď scénam akoby chýbala energia a dynamika. Často som mal pocit, že réžia bola bezradná a na javisku sa len-tak postávalo.
Veľkými oporami diela sú interpreti. Hudobné naštudovanie Bohumila Gregora sa vyznačuje citlivým a presným uchopením partitúry. Priestor dáva predovšetkým spevu. V hlavnej úlohe sa predstavil Tomáš Černý (Vít), ktorý bez obtiaží zaspieval svoju úlohu, ale menej presvedčivý bol herecky. Obe dámy – Jana Štefáčková (Sharon) i Maria Haanová (Sára) sa dielu odovzdali a boli hviezdami večera, predovšetkým vďaka grácii, s ktorou vyhoveli svojim partom. Obsadenie Bohuslava Maršíka do role štvorrole tlouštíka, 1. chirurga, dr. Bauera a policajta treba označiť za chybu. Skôr než démonicky osudovým (akým by asi mal byť) je dobráckym starým pánom. Obstál i František Zahradníček (Grass), menej už Jiří Hruška (Redaktor, 2. chirurg, pavúk). Žiaľ, napriek všetkému nasadeniu u spevákov, mi v ich postavách chýbali vrelšie emócie.
Nová opera je teda v pravom slova zmysle pekná, zameraná skôr na konzervatívneho diváka. Autori aj inscenácia rezignovali na prinesenie čohosi nového a minuli sa i v tom podstatnom, nevypovedá nič o nás a o nejakom presahu tu nemožno hovoriť. Ťažko povedať, či sa jej to vôbec mohlo podariť zvolenými anachronickými prostriedkami.
TIP!
Časopis 18 - rubriky
Časopis 18 - sekce
DIVADLO
Bílá Voda míří na prkna naší první scény
Činohra národního divadla chystá dramatizaci románu Bílá voda od spisovatelky Kateřiny Tučkové. Premiéra 9. kv celý článek
HUDBA
Turbodechovka Fanfare Ciocărlia roztančí Flédu
Fanfare Ciocărlia, jedna z nejproslulejších balkánských dechovek, představí 12. května v premiéře na Flédě svo celý článek
LITERATURA/UMĚNÍ
Oceněné drama Píseň jmen
Píseň jmen
Tim Roth a Clive Owen jako přátelé, do jejichž dětství vstoupila druhá světová válka. Oceněné ka celý článek