Scéna.cz 

Festival Opera 2005 a stav operného divadla v Česku

Úvodom treba povedať, že etablovaný festival Opera 2005, ktorého jestvovanie sa nepochybne osvedčilo, je dnes udalosťou, bez ktorej si operný život neviem predstaviť. Otázne však zostáva, či je pre divadlá výzvou k tomu, aby sa aspoň raz za dva roky podarila výnimočná inscenácia. Tento ročník bohužiaľ presvedčil, že nie. Na českých javiskách – česť výnimkám – stále vládne marazmus, rutinérstvo, povrchnosť, ustrnutie, rezignácia, a to používam slušné pojmy. Ako inak nazvať niektoré festivalové inscenácie Bestčastnyja, Věžníka, Buriana, ale aj Kačera a Nekvasila?! Nie je pre týchto mužov opera ničím viac než len priestorom pre aranžovanie spevákov? Nedokážu v opere vidieť divadlo, ktoré sa má a musí (ako každé umelecké dielo) vyslovovať k skutočnosti, k človeku – nech už akýmkoľvek spôsobom? Nuž a ak k tomu pridáme často zanedbané naštudovanie, nechuť a otravu mnohých interpretov, situácia je neradostná.

Chvalabohu nie je to situácia bežná všade. Režisér Josef Průdek dokázal, že opera má čo povedať. Severočeské divadlo opery a baletu priviezlo z Ústí dve inscenácie z Pucciniho triptychu – Plášť a Gianni Schicchi. Plášť je pre Průdka so scénografom Chocholouškom melancholickým obrazom minulosti, kde cítime horúcu južnú noc a hustnúce napätie medzi postavami, nad ktorými visí Damoklov meč tak, ako sa z horizontu pomaly priblížila obrovská, hrozivo nasvietená a expresívne poňatá (po dĺžke pretiahnutá) loď. Spevákov vedie k prirodzenému herectvu, zbavuje ich naučených póz a hľadá s nimi ich postavy – v inscenácii vynikla po všetkých stránkach Jitka Burgetová, ale hereckým nasadením prekvapil i Igor Jan. Schicchiho režisér podal ako rozkošnú komédiu, ale nie bez myšlienky. Ešte predtým než orchester spustí, vidíme „smútiacich“ príbuzných pri Schicchiho kresle (rozumej smrteľnej posteli), jeho smrť a následnú eruptívnu radosť pozostalých – vhodne spojenú s hudbou. Od počiatku je na scéne prítomná rakva s neopomenuteľnými vavrínovými vencami, aby sme snáď nepochybovali o úprimnosti citov tu prítomných. Celkovo je dielo posunuté k čiernejšiemu a sýtejšiemu humoru. Pri absolútnom rešpekte k hudbe rozohráva a logicky domýšľa situácie (v našej opere vzácny úkaz), ale divadlo pristúpilo na polemický kompromis, uviedlo totiž dielo v preklade a dokázalo, že ani sebalepší preklad sa nemôže vždy a presne trafiť do hudby. V titulnej role vynikol suverénny a bezprostredný Martin Matoušek. Spolu so solídne zvládnutým orchestrom (Baxa) a napriek istým nepresnostiam (aj u sólistov) bol tento večer príjemným zážitkom.
Ten istý režisér siahol i po komornej Pergolesiho buffe Livietta e Tracollo. Z dielka dokázal minimálnymi prostriedkami (na scéne je vlastne len jeden rozmerný prútený kôš) vyťažiť maximum štekľavej komiky v presne načasovaných gagoch. Mal k tomu výborných spoluhráčov – Martine Bauerovej úloha sadla, akoby bola písaná pre ňu a to isté možno povedať o Oldřichovi Křížovi. Obaja perfektný a poctivý čo do peveckej stránky predviedli bohatý register komických polôh a vynikli i herecky.

Poetické divadlo predviedol Michael Tarant a súbor Národného divadla moravskosliezskeho v inscenácii Jej pastorkyne. Predstaveniu dominoval drsný a temperamentný Laca Gianlucu Zampieriho, ktorý zvládol rolu aj jazyk prakticky bezchybne. Kontroval mu Števa Václava Morysa, taktiež pevecky aj herecky vybavený. K štvorici vynikajúcich sólistov náleží aj Eva Dřízgová-Jirušová (Jenůfa) a Agnieszka Zwierko, ktorá vníma Kostelničku rustikálne zemito, ktorá spieva vypäté polohy s ostrým výrazom a postavu výrazne dotvára (čomu napomáha i jej samotná fýzis). Tarant je spevákom predovšetkým partnerom a mocnou poéziou obrazov podporuje účinnosť ich spevu.