zvláštní poděkování
Volný.cz

Martinů žije!

Andrea Priechodska jako Eleonora a Marika Zakova jako Matka

autor: archiv divadla   

Zatiaľ čo sa dva pražské operné domy predháňajú – jeden v mŕtvolných nudných inscenáciách (dramaturgicky aj réžijne) a druhý v nablýskanej bombastičnosti (dramaturgicky aj réžijne) – prichádza malé občianske združenie s operami skladateľa, ktorý by mal byť v poprednom záujme štátom dotovaných súborov.
Pre projekt 2x Martinů v Divadle komedie si Marko Ivanovič, dramaturg a súčasne dirigent Komorného orchestru Berg, vybral maestrove opery Les larmes du couteau – Slzy noža (spievanú v českom preklade) a Ariane – Ariadna (spievanú vo francúzskom originále).

Obe sú Danielom Balatkom (réžia) stvárnené na javisku, zozadu ohraničenom troma panelmi vo forme rozličných geometrických útvarov – tie sú vďaka projekcii na nich zobrazovanej určujúcim prostriedkom inscenácie; pri opere Slzy noža skôr akosi náladotvorným (striedajú sa na nich mnohoraké teplé farby), v opere Ariadna už konkrétnejším – jednoducho sa otočia a z nesúrodého usporiadania sa stane jednoliaty obraz, farebné plochy sú nahradené dokrútkami (Tomáš Hrůza) vody, Teseovej tváre, ruky, etc. – vždy sa ale významovo vzťahujúcimi k libretu. Na scéne Sylvy Markovej (autorka výpravy) sa tiež nachádzajú všakovaké železné skulptúry rôznych abstraktných tvarov, ktoré na seba postupne naberajú významy (húpací koník, naddimenzovaná kľúčová dierka, Minotaurus), pričom prechádzajú z jednej časti do druhej.
Vyzdvihnúť treba najmä herecké podanie, ktoré bolo, predovšetkým v prvej časti, veľmi civilné a prirodzené. Nadôvažok sa spievalo s ľahkosťou – všetci sólisti boli bezproblémovo zohraní a dokázali v priestore, vytvorenom im réžiou, výborne predstaviť svoje postavy. Dávno som sa v divadle tak nezasmial – tvorcovia preukázali, že opera dokáže byť perfektne živá a že i skladateľova surrealistická hračka nie je len jednorázovým samoúčelným experimentom. Andrea Priechodská (Eleonora), Marika Žáková (Matka) aj Josef Moravec (Satan, Viselec, Černoch) boli presvedčiví, okrem herectva, i pevecky, len spočiatku ich sem-tam zbytočne zastrel orchester. V druhej časti miestami ušlo trochu toho operizmu v herectve spevákov (zrejme sa nechali uniesť často až klasicky kreslenou hudbou), stále však v znesiteľnej podobe. Horšie ale bolo úplné nezvládnutie titulnej postavy. Ariadna je skutočne úloha nesmierne náročná (skladateľ si údajne predstavoval Mariu Callasovú ako ideálnu interpretku), o to viac prekvapí, že bola zverená Irene Houkalovej. Tá sa viackrát zmohla len na akési vykríknutie, za ktorým sa dal tušiť tón. Dôstojnejším už bol prejav Václava Siberu (Teseus) a Františka Zahradníčka (Minotaurus, Starec).
V jednom večeri je tak možné porovnať ranú avantgardnú tvorbu skladateľa s jeho zrelým opere posthumo. Dielo nevážne, mladícky rozšafné s dielom naplneným životnou skúsenosťou a precítenou partitúrou – Ariadnou. A večer to je vskutku príjemný!

30.11.2004 14:11:50 Rudo Leška | rubrika - Recenze