Bayerische Staatsoper uviedla Chovančinu
Nástup Kenta Nagana na miesto „generálneho hudobného riaditeľa“ sa konal pod heslom pestrosti a rozmanitosti. V rámci toho potom boli naznačené zreteľnejšie dramaturgické linky, odrážajúce sa v tejto i nasledujúcej sezóne – obligátny Strauss, raný Verdi, súčasná opera (svetové premiéry významných komponistov), opera 2. polovice 20. storočia, baroková opera a nadôvažok slovanská opera. Opus posthumum Modesta Musorgského – Chovančina – tak zaznela 18. 3. 2007, a to v brizantnej Šostakovičovej inštrumentácii so Stravinského záverečným zborom. Dodajme, že na budúcu sezónu sa chystá Eugen Onegin v réžii Krzysztofa Warlikowského.
Hudobne dielo naštudoval, rovnako ako tomu bude v októbri u spomínaného Onegina, Kent Nagano, réžiou bol poverený Dmitrij Černiakov, ktorého hviezda, po úspechoch doma a ohlase s Borisom Godunovom „Pod lipami“ v Berlíne, stúpa nahor a povedal by som, že stúpať bude. Chovančinu inscenuje ako politické divadlo par excellence. Oslobodzuje ju od dobových reálií streleckého povstania, aby z nej vykresal súčasnú výpoveď. Zároveň všetko dianie zhustil do rámca jednoho dňa (o čase a mieste diania nás pekne po brechtovsky informujú titulky). Javisko režisér vertikálne rozdelil na 5 na sebe nezávislých scén, akýchsi mansionov, pričom použil výzoru betónových stien, pripomínajúcich vojenský kryt. Po vzore stredovekého divadla patrí každý jednej postave; cára Petra môžeme po celý čas pozorovať, ako sa od neschopného decka stáva sebavedomým vladárom (spodobené krásnou divadelnou metaforou – vidíme ho ráno vstávať, v trenkách leňošiť na tróne, no potom sa veľmi pomaly oblieka, až si nasadí kráľovskú šerpu a môže vyraziť na bojisko), regentku Sofiu, melancholicky zahľadenú do jediného okna (ťažoba prázdneho priestoru reflektuje emocionálnu situáciu postavy), Ivana Chovanského, Vasiľa Golicyna a zbor (či už to sú strelci, ľud alebo petrovci. Neutrálne, skôr súčasné kostýmy (či náznak sovietskej uniformy u Golicyna) situujú občiansku vojnu do dnešných politických pomerov (asociujúce napr. ruský komunistický puč z roku 1991, ale rovnako dobre akýkoľvek iný). Hoci režisér strelcov zobrazuje bez prikrášlenia ako surových a krutých, predsa k nim však – myslím – istú sympatiu, keďže záver opery (umiestnený na prázdne javisko, mimo akýkoľvek predchádzajúci priestor alebo čas) vyznieva ako apoteóza ľudskej viery v (subjektívnu) spravodlivosť. Má asi význam aj dnes.
Po hudobnej stránke je inscenácia taktiež nevšedným zážitkom. Nagano ctí v Musorgskom emotívneho hľadača aj wagnerovského intelektuála, ktorý hádam Wagnera predstihuje v úprimnosti výpovede, neľpiacej toľko na forme. Najvýraznejšie sa z interpretov presadil Paata Burchuladze ako Ivan Chovanský veľkého gesta a širokej duše. Jeho naturelu ohromne vyhovuje aj Musorgského hudba, ktorá dá vyznieť jeho basu (ako o tom svedčí jeho Godunov). Rovnocennými hráčmi sú aj John Daszak a Valerij Alexejev ako Golicyn a Šaklovitý – obaja brilantne rozohrávajúci hudobnú drámu moci. Z hlavných predstaviteľov nemilo prekvapila iba Doris Soffelová ako Marfa. Speváčka, ktorú predchádza povesť svetovej mezzosopranistky sklamala. Mal som pocit, že nevedela „ako na to“ a rolu nezvládla predovšetkým technicky. Jej hlas je predsa len vzdialený tejto postave, ktorá by mal byť i jemný a mäkký, i dramatický, kde to treba. U Soffelovej nebolo ani jednoho, možno jej viac svedčí nemecký repertoár, ktorému sa v poslednom čase venuje. Ako čerešňa (žiadna čerešnička) na torte pôsobil famózny zbor pripravený Andrés Másperom. Sčítané a podčiarknuté, mníchovská Chovančina je z tých, na ktoré sa nezabúda.
TIP!
Časopis 22 - rubriky
Časopis 22 - sekce
DIVADLO
VČD otevře svou letní scénu na Kunětické hoře
Na rondelu hradu Kunětická hora již stojí amfiteátr, který je každoroční předprázdninovou scénou herců Východo celý článek
HUDBA
Hudební tipy 23. týden
Bohemia JazzFest 2022 (1/2)
Ohlédnutí za 17. ročníkem jazzového festivalu, který představuje domácí i světo celý článek
LITERATURA/UMĚNÍ
Cesty víry: Lidický mučedník
Cesty víry: Lidický mučedník
Historik František Kolouch pátrá po pravdě o skutečné roli kněze Josefa Štembe celý článek