Scéna.cz 

Živý portrét

Dramatizácia Gogoľovho Portrétu v podaní študentov TĚATRALNOJE UČILIŠČA BORISE ŠČUKINA v Moskve zdvihla festivalové publikum zo sedadiel. Nezabránila tomu ani pokazená opona, ani neznalosť ruštiny u väčšej časti publika. Inscenácia (napriek dominancii textovej zložky) totiž hovorila zrozumiteľným a „vytříbeným“ divadelným jazykom. Rusi sa riadili známym heslom: „niekedy je menej viac...“ Polyfunkčný čierny hranol nielenže znakovo napomáhal zmene priestoru, ale nadobúdal stále nové a nové symbolické významy. Najprv to bola posteľ (alebo truhla?), potom snová pyramída, z vrcholu ktorej sa mladému maliarovi zosypalo bohatstvo a sláva, schody do neba i do pekla, zvláštny totem, z ktorého na neho kričia vlastné obrazy, ateliér, galéria..., na záver sa kruh uzatvára. Mäkká a pohodlná posteľ sa stala maliarovým hrobom. Má však svojho nasledovníka v sivom plášti – ešte je chudobný, plný ideálov, ešte nedostal svoj talent v podobe zázračného rámu od dvoch kúzelníckych pokušiteľov... Alebo to vôbec nie je nasledovník? Možno je to náš hlavný hrdina sám, možno, že to všetko bol iba sen o sláve, ktorý sa zmenil na nočnú moru.

Ak to bol iba sen, znamená to, že sa nemáme čoho báť? Ale čo ak nie sme schopní odlíšiť sen od skutočnosti? Čo ak sa jedného dňa zmenia naše sny na skutočnosť a skutočnosť sa nenávratne rozplynie do sna? Čo si počneme so splnenými túžbami? Dokážeme s nimi žiť bok po boku, bez toho aby nás ovládli a zničili? Moskovskí študenti nám prostredníctvom Gogoľa nastavujú jeho typické zrkadlo, ktorým si na nás počas predstavenia aj priamo posvietia. Kladú množstvo otázok, ale odpovede nedávajú zadarmo. Možno, že ani neexistujú, ale pýtať sa musíme, pretože byť divákmi by bolo príliš pohodlné. My totiž nie sme len návštevníkmi galérie, ktorí sa z bezpečnej vzdialenosti dívajú na obrazy. Musíme prijať, že aj maliar sa prostredníctvom svojich obrazov díva na nás. Rám je vždy spočiatku prázdny. Vypĺňame ho my. My z neho robíme zrkadlo, pretože na cestách náhody môžeme stretnúť len samých seba. Taká je mágia života v Gogoľovej mystike. Jeho svet je farebný. Ani anjel a čert, ktorí sídlia v maliarovej hlave sa nedelia na dobro a zlo. Sú to štýloví manipulátori, mágovia podobní Mannovmu kúzelníkovi, elegantní pokušitelia vo frakoch, vrahovia v rukavičkách, groteskní klauni, ktorí sa vysmievajú z márnosti ľudského úsilia, sprievodcovia na ceste k smrti. Bolo by zrejme pohodlné zvaliť celé maliarovo nešťastie na nich, no nesmieme zabudnúť, že tí dvaja posluhovači osudu existujú iba potiaľ, pokiaľ v nich maliar uverí. Každý je strojcom svojho šťastia. A hoci je pohľad do zrkadla bolestivý, je fajn, že nám moskovskí študenti priniesli portrét, ktorý môže byť portrétom každého z nás…