Scéna.cz 

Romeo a Julia v New Yorku

Nie je obvyklé recenzovať inscenáciu Metropolitnej opery, no v sobotu 15. 12. 2007 bolo satelitom do kín prenášané predstavenie Gounodovej opery Rómeo a Júlia, ktoré túto príležitosť ponúklo.
Jednalo sa o staršiu produkciu z roku 2005, ktorou v MET debutoval Guy Joosten so svojim inscenačným tímom. Hoci ide o zamestnaného činoherného a operného režiséra, k hosťovaniu v najprestížnejších európskych domoch sa dosiaľ nedostal. Nečudo, pokiaľ všetky jeho práce vyzerajú rovnako ako tá pre MET. Tak inšpiratívna opera, akou Rómeo a Júlia je, nevzbudila totiž v režisérovi väčšiu invenciu, než zakomponovanie všetkých scén do statického aranžmánu obklopeného z troch strán perspektívnymi prospektami, uprostred s točňou so štylizovaným vyobrazením mesiaca a znameniami zverokruhu po obvode. Prvoplánový (a nie celkom zmysluplný) odkaz na „nadčasový presah“ drámy mal zrejme spočívať tiež v občasnom odhalení horizontu s pohľadom na vesmír, či mesiac. (Prostučká scénografia je prekvapujúco dielom Johannesa Leiackera, inokedy nápaditého partnera Konwitschného alebo Loya.) Trošku „avantgardy“ si režisér dovolil pri inscenácii prológu, ktorý sa odohrá za prítomnosti katafalku s mŕtvymi milencami, čím divadelne efektne rámuje fabulu, hoci s naznačenou stratégiou v inscenácii ďalej nijako nepracuje. Nielenže divákovi neponúka vlastný názor, ale zlyháva aj v okamžiku vytvárania vzťahov a bazálnych charakteristík postáv, ktoré ponecháva celkom na skúsenosť a schopnosti interpretov. Navyše často rezignuje na základnú logiku mizanscény, keď sa spolieha na Gounodovu (resp. Barbierovu a Carrého) nie vždy divadelne presvedčivú dramaturgiu. Možno by však tento úsudok nebol taký prísny, ak by sa réžia prenosu (G. Halvorson) nesnažila snímať divadelné predstavenie ako film (s dynamickou kamerou a neustálymi nájazdmi na detail), ale ponúkla skôr pohľad na celok.

Netreba hádam zdôrazňovať technickú a spevácku virtuozitu akou vládnu jednotliví sólisti. Napriek drobnému zaváhaniu vo vstupnej árii Júlie sa zaskvel predovšetkým mimoriadny talent Anny Netrebkovej, ktorá relatívne vierohodne zvládla posun postavy od rozmarného dievčaťa k dospelej žene. Akoby ho sledovala i spevácky, kedy sa behom večera rozospievala až k brilantne podanej árii „Dieu! quel frisson court dans mes veines?“ v IV. dejstve. Treba však dodať, že mohla svojej postave dodať viac nehy a vrúcnosti, rovnako ako jej partner Roberto Alagna, ktorý vsádzal skôr na dobre zvládnutú techniku (hoci jeho hlas už nie je tak vitálny a pevný ako kedysi). V prvotriednom obsadení sa popri iných zaskveli aj Nathan Gunn (Mercutio), no najmä Robert Lloyd (mních Lorenzo), ktorý sa úspešnejšie pokúsil o vnútorné herectvo a plnohodnotnú kreáciu. Dostatok podpory asi speváci nenašli u dirigenta – slávneho Plácida Dominga – ktorý sa obmedzil na veľmi nezreteľné naznačovanie a rovnako ako režisér, rezignoval na osobité poňatie partitúry. Zdá sa byť len samozrejmou profesionalitou tamojšieho orchestra, že sa dirigentovo váhanie na jeho výkone prakticky neodrazilo.