Scéna.cz 

Norma – fiasko trápne, ale zbytočné

Keď pražské Národné divadlo ešte za čias Dvořákovho vedenia avizovalo uvedenie Belliniho Normy, vyvolalo to množstvo otáznikov v laickej i odbornej verejnosti. Oprávnene sme sa pýtali, aké pohnútky, aká výpoveď nutká dramaturgiu opery ND nasadiť Normu, pokiaľ navyše neexistovala jasná predstava tvorivého týmu. Norma je všeobecne považovaná za modelovú operu belcanta, ktorú v 20. storočí preslávila svojim umením najmä Maria Callasová. Žiaľ, divadelnú inscenáciu jedna speváčka málokedy zachráni, ako sa ukázalo aj v ND, hoci herecky toporná a hlasovo rozpaky vzbudzujúca Oľga Makarinová, priemerná európska speváčka, má ku Callasovej ďaleko. Smutné pritom je, že Makarinová bola jediným solídnym prvkom v chaotickom zmätku s titulom „Norma“.

Celkom zásadný problém inscenácie tkvie už v osobe režiséra Bruno Berger-Gorského, ktorý zjavne nevedel, čo si s dielom počať. Vydal sa síce legitímnou cestou časového posunu kamsi do prvej polovice 20. storočie, celkom zámerne sa však vyhol akémukoľvek spresneniu, aby mohol vágnym spôsobom Normu zilustrovať kvázi „modernými“, ba „provokatívnymi“ obrázkami s príslušným objavným komentárom v programe plnom všeobecných fráz, postrehov a poznámok. O súčasnom divadelnom jazyku však režisér nemá potuchy. Podarilo sa mu zlepiť nesúrodý tvar, ktorý neobsahuje žiaden zmysel. Navyše však pôsobí nesmierne trápne oscilovaním medzi štylizáciou a pokusom o „realistické“ rozohranie situácií, doplneným o postávanie na seba odkázaných sólistov na javisku. Miesto sebamenšieho pohnutia zaznievali v hľadisku neželané salvy smiechu. Pritom problém pochopiteľne nie je v časovom posune – napr. Jürgen Rose hral v Mníchove Normu aktuálne politicky o konflikte západnej armády s arabskými povstalcami, no dokázal svoju výpoveď sformulovať dramaticky pravdivo a účinne.

Drobným plusom inscenácie zostáva relatívne spoľahlivý orchester pod vedením Olivera Dohnányiho, hoci aj jeho hudobné naštudovanie zostáva chladné a hráči nehrajú s vrelším výrazom. Zbor sa žiaľ nemôže pochváliť ani onou spoľahlivosťou. Spevácke výkony, na ktoré býva pri inscenovaní belcanta zaostrené, nedosiahli zväčša ani štandardnej úrovne. Sklamaním boli predovšetkým hosťujúce dámy – titulná rola je trošku mimo Makarinovej naturelu a hoci ju technicky zväčša zvládala, vlastné hlasové možnosti ju zrádzali. Carmen Oprisanu zasa pôsobila dojmom indispozície, nasvedčovali tomu najmä početné vokálne lapsusy. Z trojice protagonistov sa najmenej vyznamenal domáci Valentin Prolat, ktorý preceňoval svoje možnosti a zbytočným forsírovaním len poukázal na medze vlastných možností.

Je takéto trápenie diváka nutné?