zvláštní poděkování
Quantcom.cz

Znovuobjavená komická opera Malomeštiaci

Die Kleinstädter – Malomeštiaci

autor: archiv divadla   

Národné divadlo uviedlo 19.1.2006 v premiére a derniére zároveň operu zabudnutého sudetonemeckého skladateľa Theodora Veidla, ktorá bola uvedená v rámci cyklu Český triptych II – Terezín. Smutnou kuriozitou zostáva, že Veidl v Terezíne nezomrel kvôli nacistom, ale pretože doň bol v roku 1945 ako Nemec určený na odsun internovaný československou mocou. Je ovšem vynikajúce, že sa dnes darí znovu nachádzať stratené súčasti československých kultúrnych dejín, ktoré spoluvytvárali i národnostné menšiny.
Vynikajúce dielo Die Kleinstädter – Malomeštiaci sa s úspechom hrá v Rezne, ktoré vstúpilo s Národným divadlom do koprodukcie. Ide o rozkošnú komickú operu na predlohu Augusta von Kotzebue Nemeckí malomeštiaci, ktorá rozvíja známu kocúrkovskú tému. Rázovité postavičky mesta Krähwinkel (Vranokúty, ak chcete) obdaril skladateľ náležitou farbistou hudbou, ktorá – vcelku prekvapujúco – dôsledne rozvíja tradíciu bez toho, aby ju programovo búrala, no dokáže byť natoľko osobitá, že ukazuje možnú cestu, neprirodzene prerušenú až druhou svetovou vojnou.

Režisér Ernö Weil, inak intendant rezenského divadla, zvolil ako inscenačný kľúč princíp hry. Správne už v hudbe vycítil akúsi hravosť a podarilo sa mu ju preniesť aj na javisko. Mimoriadne sa zišiel so scénografom Danielom Dvořákom, ktorý niekedy (rovnako ako jeho učiteľ Josef Svoboda) podľahne pokušeniu „režírovať“ svojou scénografiou inscenáciu. Tentokrát vytvoril štyri rôzne domčeky, každý pravda nejako nakrivo postavený, rôznych geometrických tvarov a hýrivých farieb (mešťania tu veru nemajú ani vkus, ani vodováhu). Tieto domčeky sú zabývané počestnými kocúrkovčanmi, ktorých záľuba v klebetení je groteskne zvýraznená veľkými ušiskami a vypuklými očami. Pritom sa dbalo i na individuálnu kresbu postáv groteskným zveličením ich charakteru, ako aj na aktívne rozohratie situácií. Jediný, kto sa tu zdá normálny je Olmers (v českom librete Macourek), prichádzajúci z hlavného mesta. Vo svojej podstate tragická pointa v závere diela, kedy Olmers privolí a klesne ku kocúrkovskému pokrytectvu, aby si mohol vziať Sabinu, však náležite vystihnutá nebola. Táto meštiacka mašinéria ho totiž napokon zvalcovala a Olmers sa z pohodlnosti na svoju nonkonformitu vykašľal. Nevidí sa mi preto, ak Sabina vo finále prichádza už bez obrovských uší (Olmers ju vyslobodil z tohto prostredia a optimisticky si ju odvádza), ale záver diela pre mňa vyznieva skôr naopak – Olmers sa prosto stal jedným z nich v okamžiku, kedy pristúpil na ich pravidlá!

Veľmi dobre vyznela aj hudobná stránka diela pod taktovkou Raoula Grüneisa, ktorý sa podobne ako inscenátori s partitúrou vyhral, aby nechal zaznieť drobným detailom a hudobným vtipom. Protagonisti predviedli živé divadlo, plné nefalšovanej spontaneity pri súčasnom starostlivom kreovaní partov. Medzi ostatnými sa trošku strácal menej výrazný predstaviteľ Olmersa, barytonista Jin-Ho Yoo, ktorý bol presvedčivý v stíšených lyrických polohách.

Malomeštiaci by mohli byť mimoriadnym príspevkom do plochého repertoáru divadla a nie len jeho jednorázovým spestrením. Vtipná inscenácia s názorom a presahom je v českých operných divadlách vzácnosť a nemá ju ani Národné divadlo. Rozhodne je nevyhnutné hrať ju aj naďalej!

30.1.2006 18:01:21 Rudo Leška | rubrika - Recenze