Scéna.cz 

Vojna a mier starosvetsky

Už pri príchode do monštróznej budovy Janáčkovej opery v Brne človeka prekvapí pohľad na kostýmovaných vojakov v napoleonských uniformách, ktorí „držia stráž“ pri vchode do hľadiska. Akosi nepatrične to pôsobí a veruže je to pocit, ktorého sa človek nezbaví už po celý zvyšok večera stráveného v Národnom divadle v Brne na inscenácii Prokofjevovho opus magnum Vojna a mier. V prvom rade musí návštevník odhliadnuť od toho, že opera sa dáva k výročiu bitky pri Slavkove – dosť dobre neviem aký je dôvod pripomínať si toto rusko-rakúske fiasko. Nevidím dôvod ani k oslave Napoleona, ale ani Alexandra či Františka – každopádne vo všetkých prípadoch je táto opera k podobnému velebeniu dosť nevhodná. Škoda, že si na Prokofjeva nespomenú naše divadlá aj inokedy – predovšetkým tie najväčšie by sa k tomuto géniovi opery mali vracať (Národné divadlo napríklad vďaka aleatorickej dramaturgii neuvádza žiadnu ruskú operu). V Brne chceli mať Prokofjeva „autenticky“, a tak si prizvali ukrajinský inscenačný tím v čele s dirigentom Sergejom Politikovom a režisérom Mykolom Tretiakom.

Každý inscenátor sa musí nejakým spôsobom vyrovnať s oslavným tónom a monumentalitou diela a s jeho podtextom, ktorý je bohužiaľ natoľko zrejmý, že sa len ťažko obchádza. Tretiak sa práve o to pokúsil, čo je samozrejme možné, ale len za podmienky maximálne účinnej jednoznačnej koncepcie, ktorá nedá pomyslieť na mimoumelecké okolnosti vzniku diela (a nedá mi tu nespomenúť parížskej inscenácie Francescy Zambellovej, ktorá má s tou brnianskou mnohé spoločné východiská). Režisérovi sa ale nepodarilo takúto koncepciu naplniť. Od počiatku tu bola zrejmá dobre mienená snaha po štylizovanom historickom grande spectacle. Tú ale rušilo mnoho faktorov, trápne bábkové herectvo, ktoré bolo celkom mimo režisérov záber, siahodlhé prestavby medzi obrazmi retardujúce dramatický spád, ostrá dramaturgia, ktorej úprava strácala kauzalitu a nakoniec nejednotné výtvarné riešenie, ktoré sa vyvíjalo od napolo fantaskných prvých obrazov cez popisnú kašírku interiérových scén (na javisku bola postavená drvená konštrukcia, zjavne odkiaľsi z fundusu, so svietiacim rokom 1835!) a napokon zbytočne popisné filmové dokrútky v druhej časti opery.

O nápravu sa mohol postarať aspoň dirigent, ale jeho naštudovanie sa ukázalo byť prekvapujúco nepresvedčivým. Predovšetkým mu chýbala technická presnosť – pôsobilo dojmom uponáhľanej prípravy (hoci neviem či tomu tak skutočne je). Koncepčne Politikov akoby nevychádzal z inscenačného zámeru, ale prikláňal sa skôr k lyrizovaniu opery, čo viac ráz oslabovalo dramaticky vypäté miesta, ktoré bolo treba zvýrazniť. Nevyvážený bol dokonca aj zbor, pričom práve zborové party mohli byť priestorom pre excelentnú prezentáciu miestnej opery. Zo sólistov treba pochváliť prácu Dagmar Žaludkovej na náročnej Nataši, aj keď k dokonalosti má ďaleko predovšetkým vo zvládnutí detailných fines tejto hudby. Hádam najlepšie zvládol dvojúlohu Kutuzova a Nikolaja Bolkonského Jurij Gorbunov. Aspoň spomeňme Dmytra Grishyna a Ivana Choupenitcha, dodajme však, že pevecké obsadenie bolo veľmi slušné a ani v malých úlohách sa neukázali vyslovene zlé výkony, čo výsledný dojem zlepšovalo.