Scéna.cz 

Stále pôsobivý Cisár Atlantídy Viktora Ullmanna

V klube Roxy uviedol dňa 28. listopadu 2005 berlínsky spolok Kulturbrauerei „terezínsku“ operu Viktora Ullmanna Cisár Atlantídy alebo Smrť abdikuje (Der Kaiser von Atlantis oder Die Tod-Verweigerung, op. 49). Ullmannova „hra v jednom dejstve“ na text Petra Kiena je osobitým tragigroteskným pohľadom na totalitnú diktatúru, zobrazenú skrze rozprávkový motív Smrtky, ktorá znechutená vojnou odoprie svoju poslušnosť. Beštiálny režim je ale udržateľný len vďaka smrti. Cisár Overall („Nadovšetko“, ale aj „Nad všetkým“, „Nad všetkými“) tak stráca možnosť kontroly ovládaných, stráca moc a tým aj vlastný raison d'etre. Keď konečne privolí, že sa sám Smrti odovzdá, nejde ani tak o ústretové gesto, ale z jeho hľadiska skôr o jedinú možnú alternatívu – Overall už nemá prečo žiť. Štruktúrou je táto krátka opera pozoruhodnou kolážou, v ktorej možno nájsť odkazy na stredoveké divadlo, kabaret či Brechta, hudobne zase vyrastá jej vzrušujúca expresia z európskeho hudobného dedičstva, obsahujúc impulzy od Bacha cez romantickú operu až k Straussovi a Schönbergovi. Príznačný je citát nemeckej hymny, ktorý si Ullmann dovolil v árii Bubeníka.

Inscenácia režisérky Cornelie Hegerovej sa úspešne pokúsila o výklad, ktorý rešpektuje pestrosť opery. Neskĺzla k prvoplánovému obrazu nacizmu, naopak vyťažila z diela to všeobecne platné. Javisko zapĺňajú ľudia vystierajúci ruky (realizované bielymi rukavicami na dlhších tyčiach vyrastajúcich zo zeme). Cisár stojí vpredu v prepadlisku a sám má predĺžené ruky na dva metre dlhé chápadlá, ktorými v pomalom tempe, zato neustále oberá rukavice z týchto tyčí – vskutku kruto pôsobivý obraz vraždenia. Po stranách javiska hrajú oproti sebe ako dva protipóly Smrť a Harlekýn. Smrť trochu pripomína Fausta (a Rozprávač, verný Smrtin druh, Wagnera) v čiernom kabáte uprostred alchymistickej dielne so všemožnými skúmavkami a bankami na poličkách a lampášom nad hlavou – Harlekýna zase charakterizuje cestovný kufor a lampión. Vo veľkej konštrukcii, zostavenej zo starých rádioprijímačov, šnúr, káblov, telefónov a bohviečoho ešte, sa ukrýva postava Amplión (Lautsprecher). Autor pomenoval princíp fungovania totalitnej (a nielen totalitnej!) moci ako anonymného byrokratického aparátu (spomeňme aspoň analógiu s Kafkom), komunikujúceho s okolím len prostredníctvom techniky – toto je nepochybne jedna z najaktuálnejších stránok diela, ktorú aj režisérka posilnila. Herecké vedenie vychádza z jemnej štylizácie, u každej postavy odvodenej z jej charakteru (Harlekýn artistne hrá komédiu dell'arte, Smrť alebo aj Vojak sa jemne naivizujúcim prejavom podobajú postavám z ľudového barokového divadla, Amplión je zase celkom vecný, Overall je hrozivý nehybne strnulým postojom a smrteľne bielym líčidlom, atp.). Navyše všetka javisková akcia dôsledne vychádza z hudby.
Potešujúce je, že silnú výpoveď sprevádzalo aj kvalitné hudobné naštudovanie. Dirigent Christian Fröhlich sa vo svojej koncepcii snažil skôr vyostriť dramaticky vypäté miesta čo sa mu podarilo pri zachovaní kompaktnosti celku – v dobrom svetle sa blysli tiež hráči súboru Vysokej školy hudobnej „Hanns Eisler“ v Berlíne. Obstáli aj sólisti, ktorí sa predviedli v dobrej kondícii. Z tých najlepších to boli predovšetkým Tye Maurice Thomas ako Smrť, Vivian Lüdorf ako Rozprávač, Christoph Schroeter ako Harlekýn a Kai Uwe Fahnert v titulnej úlohe. Vo vyšších polohách si nebola istá mladá Christina Khosrowiová ako Bubeník. Školenie ešte potrebuje aj Ingo Witzke (tu ako Amplión). Mierne technické nedostatky však u všetkých vyvážilo nasadenie. Vcelku sa ale treba obdivovať mimoriadnej úrovni fakticky školského predstavenia, ktorá sa absolútne nedá porovnávať s inscenáciami VŠMU alebo HAMU.