zvláštní poděkování
Quantcom.cz

Letokruhy znamenajú skvelé divadlo!

Z projektu Letokruhy

autor: archiv divadla   

Divadlo Continuo už dávno nie je neznáme na českej divadelnej mape. Hoci sídli v juhočeských Maloviciach rozhodne nepatrí na perifériu. Je tomu rok čo mala premiéru inscenácia Pavla Štourača (réžijná supervízia) Letokruhy, ktorú dnes možno vidieť v Paláci Akropolis.
Os príbehu je prostá – starček a starenka sa dostávajú do starobinca, kde majú dožiť svoj život, ale nachádzajú tu vzájomnú lásku. Scenár (autormi sú účinkujúci) však takto jednoduchý nie je. Zobrazuje smutné a smiešne popri sebe a z neustáleho balansovania medzi oboma polohami dokáže vyťažiť veľmi mnoho. Využívané sú postupy tzv. nového cirkusu, ale pre mňa celkom inak, než ako som ich doteraz poznal. Zatiaľčo napríklad pre francúzsky cirkus CAHIN – CAHA s inscenáciou Grimm sú všakovaké artistické čísla skôr ozdobou, miestami len formálnou, ktorú treba čítať asi ako lyrickú báseň, pre Continuo sú tieto postupy špecifickým dramatickým prostriedkom. Letokruhy sú teda ozaj skvelým príkladom práce s výstižnou metaforou a znakom. Na začiatku prichádzajú obaja protagonisti (Seiline Valléeová a Salvi Salvatore) na javisko – pred spustenú oponu (tvorenú zo šiat, vešiakov a záplat) a všetko naznačuje „bežné“ predstavenie. Obaja si začnú odkladať šaty a obúvať papuče a nám je zrejmé, že sa dostali do akéhosi sanatória. Opona sa rozhrnie a na javisku vidno množstvo bielych závesov – záclon, ktoré asociujú jednak chladné prostredie sanatória, jednak ale aj akúsi snovosť, ktorá je pre Letokruhy príznačná. Na scéne je jediná rekvizita – veľká nemocničná posteľ po dĺžke bielou stenou predelená na polovicu. Herci sú po oboch stranách – každý akoby vo svojej izbe, pričom scénografia (Kristýna Patková, Helena Štouračová) pracuje predovšetkým s rôznym umiestnením a otočením tejto postele a so svetlom (Viktor Amalev). Atmosféru dotvára vynikajúca hudba Radka Pobořila a Petra Ostrouchova na spôsob francúzskych šansónov, ktorú naspievala Lenka Dusilová.

Ak sa vôbec pracuje s ľudským hlasom, tak v podobe ampliónu znejúceho kdesi z diaľky (hlasy Jana Gýrová a Petr Popelka) – týmto a niekoľkými ďalšími prostriedkami (najmä pohybovými) je naznačený málo ľudský prístup personálu k pacientom a spôsob manipulácie s nimi (mreže postele ako mreže väzenia, etuda kŕmenia liekmi, lekárskej prehliadky atď.) pôsobiaci komicky, vo svojej podstate ale obludný. Do kontrastu je postavený svet oboch starcov, ktorí sa postupne zblížia a nájdu čosi, čo by sa dalo označiť ako láska – komická (obaja krívajú a sú nemotorní) i romantická (veľmi citlivo naznačené nesmelé dotyky). Ale len vo sne sa dokáže duša odpútať od tela a vtedy sa herci zdvihnú z postele a my vidíme, ako lietajú sem a tam a predvádzajú akrobatické kúsky – oslobodili sa a prežívajú opäť vlastnú mladosť. Na konci obaja ustupujú dozadu, niekam do iného, hádam lepšieho sveta.

25.4.2005 01:04:15 Rudo Leška | rubrika - Recenze