Scéna.cz 

Smutná správa o českej opere 02

K vydarenejším patril aj Salieriho Falstaff. Inscenácia V. Věžníka sa vyznačovala veľkou hravosťou a neskrývanou radosťou z nej. Je nepochybné, že titul budějovickému súboru svedčí (tak ako mnoho mu podobných pred ním). O úspech sa postaral predovšetkým báječný komik (a spevák) Pavel Klečka v titulnej úlohe. Dobrej inscenácii pomohli pointované a režisérom scénicky dotvárané situácie a aj vtipný, šťavnatý a ľudový, ale nie hrubý preklad Jana Panenku. Len jedno treba dodať – ak si inscenátori kládli za cieľ rehabilitovať Salieriho, asi sa im to nepodarilo, problém je však treba hľadať v eklektickej hudbe, ktorej treba vytknúť vykrádanie Mozarta (nie náhodou si divák opúšťajúci predstavenie pohvizduje Dona Giovanniho). Tým nechcem poprieť autorovo majstrovstvo, geniálnou však jeho hudba nie je.
O to viac prekvapí, že tento istý režisér pristupuje ku kongeniálnej mnohovrstevnatej Janáčkovej Bystrouške (inscenácia Moravského divadla Olomouc) ako keby to bola reportáž zo zoologickej záhrady, ešte k tomu stará dobrých dvadsať rokov. Kypré baletky s igelitovými šustiacimi krídlami v modrých legínsach predstavujúce vážky, pohybujúce sa v prostučkej choreografii (Daniel Wiesner) či obligátne „U Pásků“ nad doslovnou dekoráciou hostinca hádam postačia, aby sme pochopili, že režisér a scénograf Dušek remeselne splnili zákazku na popisný polopatizmus (jedinou výnimkou bol plynulý prechod zo sveta ľudí, tj. obrazu v hostinci, do sveta zvierat, čo pôsobilo veľmi lyricky a naznačovalo súvislosti medzi oboma prostrediami). Súbor ovšem nedokáže dostáť ani tomu základnému remeselnému – distonujúca Hana Kostelecká (Lapák/Ďateľ) a Lea Vítková (Lišiak), úplne tristná Petruše Cimburková (rolička pani Revírnikovej a Sovy), rolu nezvládajúci a raz dokonca o takt skôr nastúpivší Jakub Kettner (Harašta), nepresný Ondřej Doležal (Rechtor), miestami vyslovene falošný orchester (dirigent Tomáš Hanák) atď., atp. Čestne obstáli Pavel Stejskal (Revírnik) a ako-tak aj Klára Novotná (Bystrouška). Kladiem si otázku prečo sa súbor vôbec do Janáčka púšťa, keď mu na to sily nestačia –nemožno sa čudovať, že je u nás neobľúbený, ak sa podáva v takomto gýči.

Liberecký súbor siahol po málo hranej Čajkovského rozprávkovej opere Jolanta. Ak malo ísť o pokus rehabilitovať dielo, neveľmi sa vydaril. Dielo síce krásne lyrické, ale nedramatické a málo divadelné, „inšpirovalo“ Andreja Bestčastnyja k statickému, až smiešnemu (rytmicky sa pohybujúce dievčatá v objatí) aranžovaniu spevákov v jednoduchej výprave (Saša Senkovič). Nečitateľná pre mňa bola jediná prítomná metafora, totiž ženský zbor v podobe nevidiacich mníšok, ktoré sa zbavia slepoty rovnako ako Jolanta (že by kolektívna dramatická osoba?). Aj keď bola zrejmá snaha po podčiarknutí lyriky (asi sa malo ísť cestou jej eliminácie) v akejsi snovej scénografii, koncepcia je neustále narúšaná (napríklad žiariaci červený polmesiac na taške maurského lekára). Snahu bolo badať v orchestri, avšak ani jeho výkon pod vedením Františka Babického a ani úroveň zboru Jolantu nevytrhla. Iné sa dá povedať o I. Jiříkovej, ktorá sa postupne rozospievala k dobrému výkonu.
Nehanebné bolo nasadenie spevákov vystupujúcich pod brnenskou Komornou operou Orfeo opere A. E. M. Grétryho Dvaja lakomci. Interpretačná úroveň školskej besiedky zabila dielo i inscenáciu. Vtipné a účinne vypočítané libreto aj hudba viedli Josefa Průdka k rovnako účinnej réžii. Avšak na festivale sme z nej vďaka neschopnosti sólistov, ktorí nevedeli ani len text, mnoho nevideli. Svoje úlohy vzali s vážnosťou a profesionalitou len Andrea Priechodská a Magda Vítková, o ostatných sa radšej nezmienim. Dirigentom bol Josef Staněk, ktorý predstavenie nezachránil.

Z Plzne priviezli Novákov Lampáš (Lucerna). Inscenácia, ktorej devízou je hudobné naštudovanie a samotné uvedenie titulu, nemá významnejšie ambície. Ťahajú ju všetci sólisti – predovšetkým Martin Bárta, Klára Benedová, Ladislav Elgr, Tomáš Kořínek, Jevhen Šokalo, Dagmar Volfová a Anna Barová (ktorej dnes už slabší hlas má v sebe ešte vždy onu ponurú majestátnosť). Hold treba zložiť orchestru, ktorý bol – na plzenské pomery – neobvykle presný, jasne a vyrovnane znejúci (dirigent Pavel Šnajdr) a poradil si i s neľahkou partitúrou. K réžii samotnej (Jan Burian) treba podotknúť, že nemá jasnú koncepciu. Dielo umiestňuje do predpísaného prostredia, ktoré vyjadruje väčšou mierou abstrakcie, ale tiež napríklad užitými prírodnými materiálmi, najmä drevom. Avšak v III. dejstve sa tu zrazu objaví kašírované zábradlíčko s príšerným umelohmotným brečtanom. Každopádne nás ale Novákova hudba presvedčila o nutnosti svojej javiskovej existencie (v opere je mnoho cenných miest, napríklad lyrická až impresionistická hudba evokujúca nočný les v III. akte) – škoda nenápaditej dramaturgie českých divadiel (výnimkami sú isto Plzeň, Ostrava a Národné divadlo).

Perníkovú chalúpku (Hänsel und Grätel) E. Humperdincka uviedlo v réžii Jana Kačera brnenské Národné divadlo. Režisér sa, žiaľ, obmedzil na konvenčné aranžmán a dielo nejako nevykladá (i keď akceptujem, že možnosti výkladu sú tu obmedzené – nie ale absolútne). Jan Zbavitel vyťažil z partitúry rýdzu, sviežu melódiu a bohaté farby. V dobrom svetle sa ukázali najmä Denisa Hamarová a Martina Bauerová v titulných úlohách. Inscenácia bola pripravená pre japonský zájazd a zrejme aj preto je čo najjednoduchšia, takpovediac prenosná. Na okraj si neodpustím poznámku, že úspech slovenských a českých divadiel v Japonsku je daný asi skôr než kvalitou československého umenia nenáročnosťou miestneho publika.
Pre úplnosť ešte doplním, že na festivale boli uvedené aj inscenácie Národného divadla (Predaná nevesta) a Štátnej opery (Lucia di Lammermoor), ktoré taktiež nemožno považovať za reprezentatívne tituly. Predovšetkým sa obe vyznačujú nedotiahnutosťou ambicióznej réžijnej koncepcie.

Festival Opera bol pre mňa nedobrou vizitkou českej opery. Väčšina inscenácií, ktoré som videl (minul som sa s opavskou Normou) neobstojí ani ako priemerná záležitosť, niektoré idú pod hranicu vkusu. Bojím sa zamyslieť nad tým ako asi vyzerajú najhoršie inscenácie niektorých súborov, keď toto malo byť to najlepšie (nebolo – v minulých sezónach sa objavili pozoruhodné a hodnotné diela Pountneyho, Golata, Taranta, Heřmana, Nekvasila a iných). Nezostáva než veriť, že snáď bude aj odstrašujúce varovanie niečomu nápomocné.