Scéna.cz 

Štvornotová opera a Médium - prešľap dramaturgie

Poslednou premiérou opery Národného divadla boli dve diela angloamerickej proveniencie. Otázna je ich voľba. Zatiaľčo u Štvornotovej opery Toma Johnsona sa dá predpokladať, že očarila svojou prostou, ale nie hlúpou hravosťou a vtipom, Médium P. M. Daviesa je zvláštne surrealistické dielko, ktoré síce samo o sebe nie je celkom bez zaujímavosti, ale dramaturgii ND by veru malo ísť o viac, než len o náhodné začretie do zásuvky. Snaha o oboznamovanie s modernými titulmi sa musí vyznačovať systematickosťou a tá mi chýba – predovšetkým prečo je to výlučne anglosaská hudobná kultúra, ktorá sa v ND zabývala (jestvujú výnimočné a v Česku neuvedené povojnové skladby románskeho či germánskeho okruhu) a keď už, teda prečo sa z tejto literatúry nesiahlo po významnejších dielach (nepoznáme napríklad anglické opery Birtwistlea či Tippetta, o zabudnutom Brittenovi nehovoriac).

Štvornotová opera je akýmsi spievaným bedekerom svetom opery. Postavy, stroho charakterizované ako Soprán, Kontraalt, Tenor, Barytón, Bas a Maskérka, sa obracajú priamo na diváka, upozorňujú ho na jednotlivé výstupy, komunikujú s ním aj s prvkami drobnej improvizácie. Tiež ale dávajú najavo vzájomnú nevraživosť. Vtipné libreto nie je umiestnené do konkrétneho priestoru, s čím si mladý režisér Ondřej David a výtvarníčka Tereza Durdilová poradili veľmi dobre. Štyria hrdinovia sú umiestnení na vyvýšené stoličky pred konferenčné stolčeky, čo môže rovnako dobre predstavovať prostredie nejakého televízneho kvízu, ale aj decentného baru. Bol som prítomný predstaveniu, na ktorom sa stretlo 1. a 2. obsadenie, čo do inscenácie prinieslo nový rozmer (šarvátky medzi mladou atraktívnou sopranistkou a postaršou vážnou altistkou, rovnako ako medzi mladým barytonistom a otráveným tenoristom sú pikantnejšie). Všetci štyria zvládli perfketne hereckú stránku postáv. Lívii Vénosovej (debut v ND) sa podarilo vytvoriť pitoresknú kreáciu spyšnelej speváčky. Lenka Šmídová výborne zahrala dámu v rokoch, navonok blazeovanú, v skutočnosti však vášnivo závidiacu mladšej kolegyni. Vladimír Doležal sa dokázal predstaviť ako schopný spevák i herec. Nestratil sa ani Adam Plachetka, ktorý absolvoval, myslím si, báječný debut. Hudobnej stránke nutno vytknúť akurát hrubšiu chybu v rozhádzanom prvom kvartete opery.
Ten istý tím pripravil aj operu Médium. Abstraktný, ťažko uchopiteľný sujet režisér skonkrétňuje jednoduchými rekvizitami a hlavne scénickým pohybom V pozadí sú premietané videoprojekcie obrazcov zložených z čiar a kriviek citlivých na zvuk. Hlavná hrdinka a jediná herečka na scéne sa neustále pohybuje vo svojich psychedelických víziách, v ktorých nerozpoznávame hranice vedomia a podvedomia, reality a vidiny. Tušíme len, že príčinou je tu vlastná potláčaná sexualita a azda i ťažký prečin. Stanislava Jirků dokázala ako Médium obdivuhodne rozlíšiť jednotlivé polohy postavy a poradila si i s náročným partom a cappella. Napriek drobným výhradám pre mňa ale obe inscenácie znamenajú inteligentné a svieže divadlo.