zvláštní poděkování
Quantcom.cz

Príbeh básnika...

Z inscenace Man and Boy: Dada

autor: archiv divadla   

Národní divadlo sa usiluje systematicky uvádzať súčasnú operu. Je to veru ojedinelý počin a treba si ho ceniť. Obľúbeným sa stal cyklus Minimalismus v opeře, ktorý po Adamsovi a Glassovi zavŕšil Nyman, presnejšie jeho opera Man and Boy: Dada. Napísaná bola pre Bádenské štátne divadlo v Karlsruhe, kde ju aj naštudovali v koprodukcii s pražským Národným divadlom. Libreto, inšpirované životom Kurta Schwittersa, nemeckého dadaistického umelca, zobrazuje jeho náhodné stretnutie sa s neznámym chlapcom a jeho matkou v povojnovom Londýne. Všetci si všemožne hľadajú cestu vzájomného zblíženia. Partitúra priliehavo a v skratke charakterizuje jednotlivé situácie a náladu – skladateľ nepodľahol zvodom námetu a nepokúšal sa o prvoplánovú ilustráciu deja nejakými dada postupmi. Hudba to je miestami jednoznačnejšia (motív tanga, sem-tam filmový sentiment), miestami rafinovanejšia, vždy ale náležitá.

Robert Tannenbaum predstavuje sujet v náznakovej scénografii Petra Wernera. Javisko je zozadu uzatvorené troma mnohonásobne zväčšenými dada kolážami priamo a prosto odkazujúcimi k fabuli. Početné rekvizity na scéne sú zase nositeľmi rôznych významov. Premietnutie bielej siete na scénu, predeľujúce obrazy, asociuje akýsi osud splietaný príbehmi troch osôb. Réžia sa vyznačuje najmä hereckou prácou a snahou o jasný výklad textu (nezmysel ako česky hovoriaca redaktorka BBC obchádzam).
Hudobné naštudovanie nebolo zverené orchestru Národného divadla, ale Petrovi Kofroňovi a telesu Agon Orchestra, ktorý má zo súčasnej hudby radosť a interpretuje ju, na rozdiel od domácich, zanietene a tak opäť zaznel sviežo a vyrovnane.

Hoci autor na spevákov veľké nároky nekladie, predsa v exponovanejšej pasáži zaváhala Karolína Bubleová Berková. Inak ale bol jej Michael výborný. Predovšetkým takou nenútenosťou, že nevznikli akékoľvek divácke rozpaky nad nohavicovou úlohou. Stvárnenie jeho matky Jiřinou Markovou-Krystlíkovou bolo asi úmyselne – a zbytočne – štylizáciou do akejsi mechanickej bábky. Speváčka vynikla najmä vo vyšších polohách pevným a silným hlasom. Hlavnú postavu – Kurta Schwittersa – stvárňuje síce hosťujúci James Clark herecky prijateľne (výborná je napríklad jeho kýchacia etuda), avšak s peveckým mankom. Netriafa sa celkom do hudby a čo je ešte horšie, doslova si vymýšľa text, ktorý mu často vypadával. Tento nešvár sa na premiére sporadicky objavil i u sólistiek, ale u Clarka to bolo v miere neospravedlniteľnej. Azda sa pod to podpísala nedostatočná príprava, pretože hlasovo je spevák rozhodne disponovaný a som presvedčený, že tento part by mu nerobil problémy.

Táto nekonvenčná inscenácia ale rozhodne stojí za to, najmä ak reprízy odstránia jej nedostatky a verím, že divák si k nej cestu nájde.

21.12.2004 23:12:34 Rudo Leška | rubrika - Recenze