Scéna.cz 

Zle pochopený pátos Čajkovského

Hosťujúci Roman Hovenbitzer poňal Pikovú dámu v Štátnej opere Praha vo veľkom. Príznačná je pre jeho koncepciu snaha o akúsi veľkolepú monumentalitu, ktorú v ňom zrejme Čajkovskij prebúdza. Isto je legitímne tlmočiť túto komornú drámu takto, ale inscenačný tím akoby si s veľkým javiskom neporadil a pri niektorých dlhších statickejších pasážach bol vyslovene bezradný – a to sa ešte pomerne škrtalo, aj keď zrejme skôr z rutinných praktických dôvodov.

Scénografia (Pavel Bílek) pracuje s mohutnou, až kyklopskou stavbou tvaru pika. Jej premenami dokáže naznačiť petrohradské ulice, kasárne, či, ak sa roztvorí, Lízinu izbu, salón atp. – dramatickej plynulosti ale škodia časovo náročné prestavby medzi jednotlivými obrazmi. Tento objekt pôsobí často ako pevnosť, ako čosi obrovské, čo sa na aktérov valí a čo nemožno zastaviť. Svojou plochou tiež možňuje premietanie videosekvencií. Inak celá inscenácia osciluje medzi rôznymi polohami čiernobielej. Tento princíp, žiaľ, nie je dotiahnutý a vyťažený úplne – napríklad som nepochopil zákonitosti akými sú vyberané biele a čierne kostýmy (Simony Rybákovej). Precízna je práca so svetlom – po celý čas je úmyselne tlmené, aby tak vynikla pochmúrnosť a nálada diela. Len ku koncu sa osvetlenie zmení – scénu zaleje červená farba v okamžiku, kedy Herman vyťahuje kartu pikovej dámy, aby bola o chvíľu vystriedaná upokojujúcou a zmierlivou modrou, čím sa vytvorí pomyseľný oblúk k začiatku opery.

Povedal by som, že sa nepodarilo nájsť spôsob akým stvárniť samotné napätie drámy. A to ani hercami. Vladimir Kuzmenko (Herman) sa len ťažkopádne pohybuje po javisku zo strany na stranu a ani sa nepokúša o presvedčivejší výraz – svoje si odspieva zastoknutý niekde na scéne. Ak aj režisér trval na vrúcnejšom prejave, dopadlo to skôr nechcene komicky – zavalitý Herman padá na Lízu, pričom zjavne vidieť ako sa ostýcha vášnivejšie ju pobozkať. Rovnako pôsobil jeho spev – bez výrazu a bez citu, ba až technicky nepostačujúco. Lepšie pôsobili snahou budovať svoje postavy Helena Kaupová (Líza) i Antonie Denygrová (Grófka). Konvenčnými výkonmi sa neblysli ani Richard Haan (Tomskij), ktorý akoby príliš tlačil na svoj hlas a nespieval pohodovo, ani bratislavský hosť, Martin Babjak (patril by sa aspoň medailónik v programe). Ten síce v úlohe Jeleckého obstál – aj vďaka snahe o civilnejší prejav (čomu tiež napomohol padnúci béžový kabát a šál) – ale mocný zážitok to nebol. Veľmi nekonzistentný bol zbor, jedna z najväčších slabín hudobnej zložky. Dirigoval pozvaný Roman Kofman, ktorý sa snačil z orchestra dostať čo sa dalo. Ťažkú úlohu zvládol dobre a orchester znel na premiére presvedčivo.

Nová inscenácia Pikovej dámy však bohužiaľ nie je ničím viac než priemernou záležitosťou, ktorá divadlo ďalej neposunie. Možno len dúfať, že Štátna opera sa nájde – a ona sa stále ešte hľadá – v pripravovaných dielach.
Psáno z premiéry 25. listopadu 2004.