Scena.cz - 1. kulturní portál

zvláštní poděkování

Život s divadlom režiséra Mariána Pecka

autor: archiv divadla

Mariána Pecka (1958) charakterizujú ako tvorcu divadla rôznych výrazových prostriedkov. Pripravil viac než stopäťdesiat inscenácií v štyroch európskych krajinách. Osobitosť jeho práce sa prejavuje nielen v bábkovom divadle, no aj v činoherných a operných produkciách v rôznych hracích priestoroch vrátane šapitó. Inscenuje texty klasikov, často však aj súčasných autorov a autoriek. K divadlu pre deti i dospelého diváka pristupuje rovnako s úctou, hravosťou a s vlastným, ako hovorí divadelne čitateľným prístupom, ktorý odzrkadľuje jeho skúsenosti a názory.

V súčasnosti pôsobí vo funkcii umeleckého šéfa Bábkového divadla na Rázcestí v Banskej Bystrici, ale naďalej sa umelecky realizuje ako režisér na domácej scéne aj ako hosť v iných divadlách, v roku 2021 napríklad po prvýkrát hosťoval v Moravskom divadle v Olomouci. Aký účinok majú rôzne udalosti, zmeny v spoločnosti na divadelníkov, ich tvorbu a umelecké výpovede? Čo ponúka, dáva a poskytuje divadlo? Ako na nás vplýva dnes? V rozhovore na tieto témy Marián Pecko o vzťahoch medzi divadelným a bežným životom povedal viac.

Na začiatku pandémie koronavírusu v roku 2020 málokto predpokladal, že sa stane jednou z udalostí s výrazným účinkom ako na spoločnosť, tak aj na divadlo. Ako jej doterajšie vlny poznačili Bábkové divadlo na Rázcestí?
Vypuknutím korony sme boli, samozrejme, ako všetci, zaskočení. Keď nám nariadili, že máme zatvoriť divadlo, cítili sme sa stratení. Nevedeli sme, čo sa bude diať. Ale pomerne rýchlo, na druhý, tretí deň sme si povedali, že niečo robiť treba. Nejakým spôsobom na túto nečakanú situáciu reagovať. Najskôr sme začali šiť rúška. V slovenskom priestore sme takto zareagovali medzi prvými. Ušili sme ich a rozdali niekoľko tisíc. Pomáhali s rozvozom potravín do nemocníc a sociálne slabším. Bolo to počas prvej vlny veľmi užitočné a potrebné. Brali sme to ako povinnosť. Až postupne sme si začali uvedomovať, že je rovnako dôležité ostať v kontakte aj so svojimi divákmi. Ohlasy na naše prvé aktivity, napríklad komunikáciu cez sociálne siete, nás inšpirovali a motivovali k uvádzaniu a tvorbe online produkcií v nejakom systéme rubrík. Začali sme otváraním archívnych skríň, v ktorých sme mali v rôznej elektronickej forme uložené staré inscenácie. K tomu sa pridala výroba scénického čítania, aktívnych workshopov, animácií rôznych libriet či nových titulov. Veľmi rôznorodé akcie a projekty. Takže neuvádzali sme len starý repertoár. Vysielať online sme zostali aj neskôr, popri možnosti hrať opäť naživo, najmä na začiatku sezóny 2021/2022.

Prekvapil čímsi archív aj vás?
Archív máme bohatý. Lenže nikdy nebol robený so zámerom verejného prezentovania inscenácií. Tvorili sme ho pre naše interné potreby, našu pamäť, potreby obnovenia alebo nového obsadenia postáv. Znovuobjavili sme v ňom krásne staré veci, ale mnohé z nich nebolo možné verejnosti sprístupniť, lebo by nezniesli technické kritéria súčasnosti. Aj mnohé z tých, ktoré sme uviedli, boli z tohto pohľadu diskutabilné. Okolnosti, ktoré nás donútili hlbšie načrieť do archívu, načas fungovať len v online svete, boli pre nás na druhej strane príležitosťou znovu si uvedomiť zásadné špecifikum divadla ako živého umenia. Kontakt s ním je jednoducho neprenosný, nenahraditeľný. Samozrejme, je dobré mať možnosti, ktoré sme od iných médií získali, ale kino konkurovať divadlu nemôže.

Robili ste výber inscenácií uvádzaných online aj s ohľadom na 60-ročnú existenciu bábkového divadla v Banskej Bystrici (Krajské bábkové divadlo vzniklo 1. 4. 1960)?
Pandémia zmenila koncepciu celej jubilejnej sezóny, ktorú sme mali pripravenú. To, čo bolo pripravené, sa nekonalo alebo odložilo. Prvý krok k pripomienke 60. rokov existencie bábkového divadla v Banskej Bystrici sme chceli urobiť inscenáciou Hra podľa predlohy Jozefa Mokoša, ktorý v našom divadle pôsobil v rokoch 1964 – 1981, spočiatku ako herec, neskôr ako dramaturg, režisér, umelecký šéf a riaditeľ. Klauniáda mala napokon po prvýkrát v histórii BDnR premiéru online. Doplnil ju rozhovor, ktorý sme s Ivetou Škripkovou viedli s pánom Mokošom o prvých 25 rokoch divadelného života KBD. Potom sme z archívu divákom ponúkli významné prelomové inscenácie divadla. Nakoniec skoro celá sezóna prebehla cez siete. Bola teda úplne iná, ale úplne iné bolo všetko. Počas nej sme sa naučili akceptovať, že veci neraz nejdú tak, ako si želáme. Ale zvládli sme to. Divadlo je, chvalabohu, stále tu. A jubilejnou v klasickom zmysle slova môže byť iná sezóna.

V predchádzajúcich rokoch ste predstavenia tvorili na základe rôznych princípov – napríklad veku alebo nejakej charakteristickej črty danej diváckej skupiny. Aká je vaša nová skúsenosť s tvorbou scénického diela v online priestore napríklad pre taký špecifický typ diváka ako sú batoľatá (BDnR bolo v roku 2011 prvým divadlom na Slovensku, v ktorom sa pre nich vytvorila inscenácia.)?
Nepamätám si presne celý repertoár Batolárií, ale všetky, ktoré boli zaznamenané zmysluplne, sme tiež zaradili do online programu. Pri jeho tvorbe sme chceli dodržať našu dramaturgickú líniu. Sme divadlo pre malé deti, veľké deti a dospelých. Preto sme napríklad pre školákov nahrávali inscenácie na CD nosiče a roznášali ich po školách s našimi konkrétnymi pozdravmi, pre konkrétnych divákov a diváčky. Keď bolo treba, aj s technikou. Vešali linky na inscenácie na internet. Ak rodičia využili túto možnosť, našli pre svoje deti veľa interaktívnych programov. Diváci nemohli prísť k nám do divadelného priestoru, ale my sme boli v divadle a pracovali sme pre nich. Snažili sme sa byť aktívni a najužitočnejší ako sme vedeli.

Na základe toho, čo hovoríte, by sa dalo povedať, že každé zlo je na niečo dobré. Vďaka internetu vás mohlo sledovať oveľa viac detí ako v divadelnej sále. Mohli ste získať veľa nových divákov.
Určite vďaka všetkým platformám, na ktorých boli linky našich predstavení, si ich pozreli aj deti, ktoré ako diváci v našom divadle neboli. Neviem však odhadnúť, s koľkými z nich sa stretneme osobne. Sme malé divadlo, pracujeme v malom meste, ale online svet hranice nepozná.

Takže v konečnom dôsledku sa stala práca v online priestore z dôvodu pandémie pre divadlo prínosom?
Z času na čas dostávam otázku, čo nám pandémia dala. Úprimne si myslím, že nám nedala vôbec nič, len brala. Nepotrebovali sme takýto prínos. Internet a sociálne siete sme poznali a používali. Vari sme teraz v ich využívaní zručnejší.

Viete, že sa o vás hovorí, že nie ste nadšencom nových technológií?
Áno? Prekvapuje ma to. Pravdou je, že viackrát som povedal, že nemám rád divadlo online. Teda nemám rád divadlo na obrazovke. A nemám rád upútavky typu „divadlo do kuchyne“. Myslím si, že divadlo sa má diať spôsobom z očí do očí. Hoci nie práve v divadelnej sále. Divadlo je pre živého diváka, nie kameru. Inak stráca dušu. Ale rozhodne sa nebojím, že nové technológie divadlo zničia alebo mu zásadným spôsobom ublížia. Kedysi, keď prišla televízia, boli obavy, že ľudia prestanú chodiť do kina. Dnes dokonca môžeme pozerať filmy doma cez rôzne platformy, a predsa sme neprestali chodiť do kina. Takže som presvedčený, že do divadla sa tiež chodiť neprestane. Je čosi celkom iné pozerať divadelné predstavenie cez obrazovku alebo priamo v sále. To je v zásade neprenosný zážitok.

Možno sme takto, počas zatvorenia divadiel, dostali príležitosť pochopiť v čom je hodnota divadla.
Pre mňa je hodnota divadla jednoznačne v jeho autenticite. Kontakte. V tom tu a teraz. Zoberme si napríklad ako rozdielne vnímame sex, nahotu v divadle a vo filme. Keď beží erotická scéna vo filme, často ju človek už nevníma. V divadle pôsobí sex alebo nahota úplne inak. Tam je to vážna vec, lebo miera akceptovateľnosti, prijateľnosti a normálnosti v divadle je iná. Predstavme si situáciu, že počas predstavenia by sme herečku ostrihali dohola. Vlasy jej rástli roky a zrazu padli. Je to veľmi silné, vážne gesto. Nezvratné. Priamy kontakt s divadlom je svojím spôsobom tiež nezvratný. Keď sme s Ivetou Škripkovou robili inscenáciu Vojna nemá ženskú tvár, tlmočili sme ľuďom autentické zážitky a výpovede sovietskych vojačiek spísané Svetlanou Alexijevič divadelným jazykom z očí do očí. Ľudia zostali na konci predstavenia vždy hlboko zasiahnutí. Potom sa zasvietilo v sále, postavili sa a odišli domov. Nič sa im nestalo. Divadlo je, hovorievam, skvelý trenažér na život. Prežijete v ňom množstvo životných príbehov, situácií, katarziu, získate skúsenosti, poučenie, ale stále ste len v umeleckom priestore. Domov sa vraciame nepoškodení, nepoškodené. Je jedno, či sa z očí do očí rozprávate s deťmi o chorom zvieratku, dedkovi alebo s dospelými o, pre nich, dôležitých veciach. Priamy zásah vďaka priamemu kontaktu, to je divadlo.

Dostali sme sa ku komunikácii, ostaňme chvíľu pri deťoch. Dá sa povedať, že dnes sú vyspelejšie, informovanejšie, zvedavejšie...
Nechcel by som súdiť, porovnávať. Moje detstvo je v mnohom neporovnateľné s detstvom mojich vnúčat. Odohrávalo na dvore, s rozbitými kolenami. Rodičia sa o nich dozvedeli zväčša až vtedy, keď bolo treba rany zašiť. Dnes je to nepredstaviteľné. Deti majú pri sebe mobily a ich rodičia aplikácie, takže presne vedia, čo dieťa robí a kde sa nachádza. Niekedy mám až pocit, že telefóny sú pre tieto deti ako vôdzky pre psíkov. Deti sú pod neustálou kontrolou. Myslím si, že každá modrina, každé rozbité koleno má v živote dieťaťa svoj zmysel. Ale na druhej strane dnes deti prídu do divadla podľa GPS-ky a nestratia sa. Ja som sa stratil vždy, všade a okamžite. Ovládajú veci, o ktorých som nemal tušenia, že existujú. Vedia si mnohé informácie nájsť. Aj keď je rozdiel medzi informáciou, ktorú mi poskytne samo telo alebo ju získam vyhľadaním na webe. Niekedy ma mrzí, že moje vnúčatá žijú viac vo svojich izbách, ako na dvore. Možno by mohli dostať väčšiu dôveru. Byť s nimi v kontakte, rozprávať sa, hrať pre deti ma však stále baví, hoci ja som skákal zo železničného mosta do rieky a oni toto poznajú skôr z virtuálneho prostredia.

Vplývajú vonkajšie udalosti na vašu tvorbu?
Určite. Napríklad k stému výročiu založenia Moravského divadla v Olomouci som ako jeden z režisérov jubilejnej sezóny mal so súborom urobiť inscenáciu Brechtovej Matky Guráž. Titul mal, okrem iného, divákom pripomenúť, že v olomouckom divadle sa v minulosti hrávalo nielen po česky, ale aj po nemecky. Keď sme sa po niekoľkých mesiacoch prežitých v pandémii k výberu titulu s umeleckým vedením divadla vrátili, zistili sme, že nemáme chuť toto dielo inscenovať v tomto čase. Nechceme chodiť na javisku ako po bojovom poli. Zhodli sme sa, že divákom v divadle treba ponúknuť niečo radostnejšie, príjemnejšie. Divadlo zmenilo dramaturgiu, výsledkom našej spolupráce je rodinné predstavenie Pán Scrooge (premiéra sa uskutočnila 8. 10. 2021). Východiskom preň sa stala Dickensova Vianočná koleda, ktorú som už niekoľkokrát inscenoval v rôznych divadlách na Slovensku, v Česku a Poľsku. Áno, je to jeden z titulov, ku ktorému som sa na požiadanie divadiel viackrát vrátil, ale žiadnu „srdcovku“ za tým nehľadajte. Nie som fanatický milovník tohto príbehu, iba zastávam názor, že ako hosť mám počúvať dôvody a predstavy, ktoré vedú kompetentných predstaviteľov divadla k môjmu pozvaniu. Oni poznajú svoje publikum. Majú zodpovednosť za dramaturgiu sezóny.

Ako ste vplyv týchto pandemických udalostí cítili vo vašom divadle?
Podobne. Tiež sme menili svoje plány. Počas prvej vlny sme sa so súborom dohodli, že si budeme robiť denníky a neskôr ich inscenovať ako záznam toho, čo prežívame. Keď prvá vlna pominula a blížila sa druhá, zdalo sa mi, že nemá zmysel hovoriť o našich boliestkach, samotách, obavách. V pandémii žije celý svet, jej dopady na život, fungovania iných ľudí sú zásadnejšie a často, žiaľ, fatálne. Naše skúsenosti sa mi nevideli zaujímavé, podstatné. Iní ľudia by o tom vedeli hovoriť presnejšie, autentickejšie než my, vonkajší pozorovatelia. A napokon, videlo sa mi to predčasné.

Covid sa však predsa len dostal na javisko BDnR. Stal sa súčasťou príbehov v inscenácii Divadlo na konci sveta, ktorú označujete za postfaktický kabaret zo súčasnosti alebo bábkové hypnotické antivírové mystérium pre dospelých.
Príprava inscenácie trvala mesiace (jej skúšobný proces začal v decembri 2020, prvá premiéra sa uskutočnila 14. 9. 2021). Keďže bola prerušovaná, riadená rôznymi protipandemickými opatreniami, dochádzalo aj k zmene nášho pohľadu na tvorbu jej obsahu. Napokon sme sa na tému pozreli optikou rozprávky. Veď vždy, aj na konci sveta, je niečo, čo nám umožňuje vykročiť dopredu, nanovo, na inú cestu. Pod názvom Divadlo na konci sveta sa tak skrýva súčasné spracovanie klasických rozprávok piatimi autormi a autorkami (Michal Havran, Iveta Horváthová, Jana Juráňová, Laco Kerata, Juraj Šoko Tabeček) do inscenácie pre dospelých s využitím rôznych štylistických a literárnych prostriedkov. A vari tiež túžba, aby tak ako sa väčšinou dobre končia rozprávky, mohlo by mať šťastný koniec aj naše, nielen divadelné, účtovanie s pandémiou.

Ak dovolíte, doposiaľ sme hovorili o dopade pandémie, na divadlo. V súpise vašej tvorby sú však pomerne zaujímavé aj iné udalosti, s ktorými ste sa nejako museli vysporiadať pri tvorbe. Napríklad hneď na začiatku, inscenácia Ako sme sa stretli netriezvo, ktorú ste v Divadle pre deti a mládež Maják v Žiline v roku 1985 po prvýkrát režijne pripravovali, nemala pre zákaz premiéru. Ako ste zákaz vtedy vnímali? Mal nejaký účinok na vás, resp. divadlo, v ktorom ste začínali?
Viete, v čase, keď sme sa rozhodli urobiť túto inscenáciu pozostávajúcu z autorskej poézie a textov hercov a herečiek, ktorí v nej hrali, bol socializmus. Svet rozdelený na dva tábory. Aj vojny sa delili z pohľadu komunistického režimu na dobré a zlé. My sme toto nerešpektovali. Pamätám sa, že najväčšia výhrada voči inscenácii bola spojená s týmto postojom. Hlásať pacifistické myšlienky sa nesmelo. Zákaz prišiel pred premiérou. Ale deň či dva predtým sme mali nočné generálky. Divadlo Maják vtedy sídlilo na Hlinách V, kde boli vysokoškolské internáty, a tak aj bez programu či plagátov, boli plné študentov. Zákaz našťastie Divadlu Maják neublížil, hoci to nebola naša prvá „závadná“ inscenácia z pohľadu normalizačných cenzorov. V divadle sme mali vždy jasne pomenované o čom hráme, ako budeme hovoriť a prečo. Keď na to po rokoch spomíname, smejeme sa, že to naše rozprávky porazili komunizmus v strednej Európe. Keď sme hrali napríklad Červenú čiapočku, všetkým hneď bolo jasné, kto je vlk... Na scéne blikali policajné majáky, rekvizít so skrytým významom alebo výtvarných symbolov, odkazov sme používali veľa. Mohli sme si to dovoliť zrejme preto, že sme boli amatérske, malé, málo známe, teda pre verejný záujem a vtedajších cenzorov pomerne „neškodné“ divadlo.

Paradoxne aj v čase demokracie a slobody umeleckej tvorby, ste pre ideové a mocenské rozhodnutia iných zažili krušné chvíle. Stalo sa tak pre Projekt Stop extrémizmu! a váš prístup k veciam verejným. Zrejme ste takúto ruptúru po Nežnej revolúcii nečakali.
Presne ako hovoríte, v roku 2015 sme nečakali, že by nám niekto mohol zasiahnuť do dramaturgického plánu. Presnejšie, vtedajší župan Marián Kotleba zastavil dotáciu Fondu na podporu umenia pre spomínaný projekt. V komunistickom režime sme improvizovali, vyjadrovali sa metaforou, znakom, skratkou. Rok 1989 nám pootváral všetky dvere k slobode tvorby. Obrazne povedané, dostalo sa nám do pľúc veľké množstvo kyslíka. Mohli sme začať hovoriť hlasno a otvorene. Kto by vtedy predpokladal, že o nie dlhý čas bude opäť treba riešiť základné princípy tvorivej slobody a demokracie. Žiaľ, neuvedomili sme si dostatočne zavčasu skutočnosť, že spoločnosť, dobu, politiku aj náladu, robia ľudia. Nedali sme pozor na to, komu otvárame dvere do spoločnosti, s kým komunikujeme, o čom a ako. Ostali sme teda nemilo prekvapení z návratu neakceptovateľných slov, myšlienok, ideológií, ideí a postupov manipulácie, aké sme poznali z minulosti. Našťastie, nezačali sme sa cenzúry báť.

Niektorí ľudia začínajú tvrdiť, že za socializmu nám bolo dobre. Akoby vygumovali zo svojej pamäte všetko negatívne, čo sa im s daným období spájalo. A mladej generácii pojmy ako socializmus, či nežná revolúcia pomaly nehovoria vôbec nič.
Tak sa deje aj s inými obdobiami, javmi a historickými udalosťami. Zoberme si, že som sa narodil iba trinásť rokov po skončení druhej svetovej vojny. Moji rodičia cez túto vojnu žili. Ale ja som ju už vnímal len ako povinné učivo, akúsi históriu, ktorá so mnou nijako nesúvisela. Od našej revolúcie, prepáčte, že to tak nazývam, prešlo už viac ako tridsať rokov. Skúste sa na ňu spýtať ľudí, ktorí sa narodili pred dvadsiatimi alebo dvadsiatimi piatimi rokmi. Aj pre nich je to len náuka z dejepisu. Takže je asi prirodzené, že to, čo je pre mňa nesmierne dôležité, je pre nich bezvýznamné. Často o historických udalostiach nič nevedia, lebo učiť sa dejepis ich nebaví. Preto je správne, že sme napríklad zdramatizovali dielo Romaina Rollanda Peter a Lucia a inscenovali ho v divadelnej podobe. Chceli sme pripomenúť, že nebezpečenstvo vojny stále existuje. A v neposlednom rade existujú aj ľudská bolesť, hlúposť, márnivosť... Vnímam, že veci sa opakujú, som presvedčený, že sa budú opakovať a chcem sa s divákmi o tom s pokorou rozprávať.

V rozhovoroch o vplyvoch spoločensko-politických udalostí na divadlo (do roku 1989 aj po ňom) viacerí slovenskí a českí divadelníci konštatovali, že sa tešili ako budú hrať, uvádzať tvorbu autorov, ktorých dovtedy nemohli. Skutočnosť bola, napriek slobode, celkom iná. Týchto autorov zase nehrali, lebo sa nestali dostatočne finančne atraktívni alebo pre divákov zaujímaví. Aká je v tomto smere vaša skúsenosť?
V predstavách o dramaturgii, smerovaní divadiel v rokoch 1990 a 2021 je výrazný rozdiel. My sme hneď, ako nám to situácia po revolúcii dovolila, vytiahli na svetlo tých spisovateľov, o ktorých sa za čias totality nesmelo rozprávať. Inscenovali sme diela dovtedy zakázaných a z historickej pamäte vymazaných autorov. V tom čase sme mali na stole stohy takejto literatúry. Cítili sme akúsi povinnosť, dostať z nej na javisko všetko, čo sme považovali za dôležité. Hovorili sme si, že kým sa zmenia učebné osnovy, vyjdú zo škôl žiaci, ktorí sa nedozvedia napríklad to, kto bol Dominik Tatarka, Ladislav Mňačko alebo Ladislav Ťažký. Takže sme robili alternatívne hodiny slovenského jazyka a literatúry. Scénické čítania. V našom divadle, ktoré sme práve vtedy premenovali na Bábkové divadlo na Rázcestí. Tvorili sme s obrovskou energiou. Bolo nás zopár rovnako mysliacich a cítiacich ľudí, ktorí dokázali divákom ponúknuť osem premiér za sezónu. Inscenácia Dojímate ma veľmi – Fragmenty zo života a diela Dominika Tatarku, náš prvý titul pre dospelých, mala premiéru v roku 1992. Na plagáte sme ju mali päť sezón, hosťovali sme s ňou na domácich a zahraničných festivaloch. Dnes patrí do Zlatej kolekcie slovenského profesionálneho divadla.

Nakoľko podľa vás robí ekonomika alebo politika divadlo zraniteľným a závislým? Dá sa vôbec hovoriť o nezávislej tvorbe, nezávislom divadle, keď je odkázané na financovanie zo štátnych, resp. verejných zdrojov a jeho výsledky sa hodnotia optikou trhu?
Žiaľbohu, peniaze existujú, sú prostriedkom k prežitiu a všetko je vraj svojim spôsobom finančne vyjadriteľné a spočítateľné. Našťastie zlej ekonomickej situácii, v ktorej sme aj teraz, sa doteraz podarilo len pozastaviť tvorbu, ale nezastavila naše myslenie, nezobrala nám ducha. Základný princíp kreativity, talentu existuje mimo ten trh. Pravdou je ale aj to, že ma desí slovné, dnes veľmi časté, spojenie - trvalo udržateľný rozvoj. Príde mi to ako oxymorón. Trvalo sa rozvíjať dokáže asi len vesmír...

Bliká vám pri tvorbe niekde v podvedomí výstražné svetlo autocenzúry?
Povedal by som to takto, chlieb sa musí kúpiť, divadlo sa nemusí. Musím teda robiť dobré divadlo, pretože ináč nikoho nedonútim ísť do divadla. Medzi umeleckou výpoveďou a diváckou potrebou je potrebná rovnováha. Inak by to celé nemalo zmysel.

Rád inscenujete klasikov. V ostatnom desaťročí ste z nich inscenovali Shakespeara (Richard III, Sen noci svätojánskej), Gogoľa (Bláznove zápisky) Čechova (Ujo Váňa). Mení sa rokmi váš pohľad na klasické literárne alebo dramatické diela? Veríte, že hrdinovia klasických diel dokážu prehovárať k súčasnosti, byť s ňou v kontexte?
Aj ku klasikom sa môj vzťah stále mení a vyvíja. Svojho času som bol presvedčený, že keď je Shakespeare stále aktuálny, je to zlé vysvedčenie pre ľudstvo. Znamená to, že sme nepoučiteľní. Ale asi to tak nie je. Shakespearovi súčasníci, ktorí ho inšpirovali k písaniu, síce žili v iných podmienkach, priestoroch, mali iné možnosti ako my, avšak predsa s nimi máme veľa spoločného. Minimálne vedomie vlastnej smrteľnosti. To máme rovnaké a to považujem za určujúce. Pretože všetci chceme nejako zostať zapamätanými, využiť svoj čas. A tak sa správame ako Hamlet alebo Macbeth či Onegin. Sme neopakovateľní a pritom stále rovnakí. Autori kvalitnej literatúry toto vedia vo svojich dielach zachytiť. Preto nikdy nebudú nudní. Nemusí existovať súčasný text, aby som v literatúre, dramatickom texte našiel Fica, Matoviča, Mečiara alebo sám seba. Z klasiky poznáme techniky moci, poznáme zlodejov, manipulátorov, plagiátorov. Nie je to nič nové pod slnkom. Iné sú len súvislosti, jazyk, forma, ktoré treba spracovať. Základná informácia sa opakuje.

BDnR je jeden z najzaujímavejších divadelných súborov na Slovensku. Čo bolo rozhodujúce pri premene z bábkového divadla pôsobiaceho mimo hlavného mesta na divadelné centrum pre všetky vekové kategórie?
Čo bolo rozhodujúce? Možno práve to, že sme boli mimo centra. Aj vďaka tomu sme mohli začať s tvorbou divadelných produkcií aj pre iné ako detské publikum. Dôležitým aspektom pri tejto premene bolo, že sme divadlo nevedeli robiť tak, aby nás to nebavilo. Divadlo bolo pre nás na prvom mieste. S dramaturgičkou Ivetou Škripkovou sme sa stretli v Banskej Bystrici v roku 1985. V umeleckom súbore sme čoskoro našli podporu na zmenu dovtedy akceptovaného a bežného prístupu k bábkovému divadlu. Hľadali sme iné zdroje a iné inšpirácie. Pozreli sme sa do kuchyne iných divadiel, najmä Divadla na Provázku v Brne. A skúšali, tvorili od rána do večera. Rozprávali sa o divadle a o tom, ako ho vidíme a chceme vidieť. Vzišiel z toho náš nový program pre deti, logicky prišlo aj k hraniu pre dospelých. V podstate na začiatku bolo odmietanie dogmy, že bábka je určená len deťom. Tento nezmyselný názor sa na Slovensku udomácnil po roku 1948, a potom neskôr, pri vzniku štátnych bábkových divadiel, podľa sovietskeho vzoru, kedy sa bábka a bábkové divadlo využívalo ako nástroj ideologického boja. Desaťročia sa muselo hrať v nedeľu o desiatej, aby rodičia s deťmi nešli do kostola, ale do divadla. Našou ďalšou ambíciou bolo robiť divadlo pre deti na základe kvalitného textového obsahu, réžie aj herectva. Veľmi rýchlo sme prišli na to, že herci neporastú na detskej literatúre typu Červenej čiapočky. Herec potrebuje k svojmu rastu hrať charakter, nie typ. Potrebuje inú literatúru, kvalitné postavy, dramatické situácie, konflikty, vzťahy. Tým pádom iné myslenie, iné podmienky, iné požiadavky na priestor, svetlo, zvuk, sedenie. Spolu s tým prišiel aj záujem rozšíriť publikum, hľadať iné formy dramaturgie, stretávania sa, paradivadelné aktivity. Takže by sa dalo povedať, že na začiatku nášho hrania pre dospelých bola autohygiena.

Tandem Iveta Škripková – Marián Pecko neraz kladiete provokatívne otázky, otvára v slovenskej spoločnosti doposiaľ tabuizované témy. Čo bolo pre vás prvotným impulzom pre vydanie sa na cestu tvorby edukačno-umeleckých projektov, ktoré začali spracovávaním feminizmu?
Budem hovoriť len za seba. Prvú tému tejto vetvy v tvorbe BDnR jednoznačne zvolila dramatička a dramaturgička Iveta Škripková, ktorá predtým absolvovala študijné pobyty vo Francúzsku a USA. Ja som bol svojím spôsobom prizvaný stať sa súčasťou, svedkom vzniku celého univerzitno-divadelného projektu Šamanky o ženách a režisérom monodrámy Neplač, Anna (v roku 2001). Vtedy som sa zoznámil s niektorými autorkami kultúrneho feministického časopisu Aspekt a so ženským pohľadom na svet. Objavil som priestory, ktoré som, namojdušu, nepoznal. Pritom ich človek má dennodenne pred očami, ale ich nevidí. Prečo napríklad na dverách visí nápis riaditeľ, keď za nimi sedí riaditeľka? Dnes som jej za iniciáciu do sveta nastaveného inak, vďačný. Samozrejme, pri spoznávaní týchto javov, sa vyskytli veci, ktoré som v rámci umenia a literatúry spracovať zo svojho mužského pohľadu nevedel. Alebo len veľmi ťažko. Boleli, zaskočili ma. Som rád, že touto témou som sa dovzdelal. A divadlo naštartovalo reakcie spoločnosti.

Na spracovanie ktorej zo sociálno-politických tém ste ako režisér potrebovali najviac guráže?
Jednoznačne na tému textu Neplač, Anna. Pri procese tvorby inscenácie som mnoho spoznal, vo veľa veciach sa videl a za mnohé som sa ako muž hanbil. Spočiatku som mal pocit, že neviem, či to celé ustojím. Ustál som. Na diskusiách som po predstaveniach neraz počul vety, z ktorých ma zamrazilo. Diváčky priznávali, že inscenácia im zmenila život. Možno trochu zmenila aj môj.

Témy s výrazne spoločenským posolstvom (rodová rovnosť, inakosť, domáce násilie, extrémizmus, migrácia, emigrácia, xenofóbia) často komunikujete formou projektov. Prečo volíte radšej výpoveď na určitý okruh problémov formou projektu a nie samostatnou divadelnou produkciou?
Vyplýva to z našej snahy spracovať tému čo najintenzívnejšie, najkomplexnejšie, uchopiť ju rôznymi optikami. Zaznamenať nejakým spôsobom aj istý výskum, ktorý si téma vyžiadala. Uchopiť ju nielen z divadelného uhľa pohľadu. Tie projekty boli rôzne a zúčastňovali sa ich vždy iní ľudia – študenti, dôchodkyne, výtvarníci. Pre nás je dôležitý komplexnejší prístup ako jeden uzavretý večer. Spontánne bývajú reakcie divákov po predstaveniach. Sú to životodarné diskusie. Intenzívne, pestré, inšpiratívne. Nevznikli by v rámci uzavretej divadelnej formy končiacej oponou.

Vedeli by ste označiť tému, ktorá doposiaľ najviac zarezonovala u divákov?
Možno najintenzívnejšiu odozvu malo spracovanie tém o domácom násilí. S ním má nejeden divák svoje skúsenosti. Odozvu ženských tém a projektov ako boli Ružovýamodrý svet, Lexikón sexizmu a ďalšie by vedela presne charakterizovať Iveta Škripková ako autorka, dramaturgička aj ich režisérka. Potom migrácia, v minulosti politická, teraz ekonomická.

Čo vás priviedlo k spracovaniu tohto spoločenského javu do projektu Európa v korešpondencii v divadelnej sezóne 2017/2018, v ktorom sa stretlo viacero tém? K hľadaniu súvislostí medzi európskymi udalosťami z minulosti a našou súčasnosťou, vzťahov medzi tým, čo sa odohrávalo na západe a východe Európy?
Zvedavosť. Človek sa rád pozerá cez plece ľuďom do ich denníkov, korešpondencií a do okien. Navyše, mám veľmi rád biografickú a autobiografickú literatúru. Vždy si so záujmom prečítam knihy, v ktorých sa ľudia rozhodli zverejniť udalosti zo svojich životov. Podobne Iveta Škripková, s ktorou sme sa rozhodli v tandeme autorka textu pôvodnej hry – režisér inscenovať korešpondenciu zaujímavých dvojíc. Jedno akých rodovo, či medzi dvomi ženami, mužmi alebo mužom a ženou. Známych dvojíc reprezentujúcich politickú, umeleckú a vedeckú Európu od polovice 19. storočia podnes. Niekoľko rokov sme si hovorili, že by bolo dobré dostať na javisko korešpondenciu francúzskeho spisovateľa a filozofa Jean-Paula Sartra. Nakoniec sme sa dostali k iným, viacerým. Niektoré z ich listov sú písané tak, akoby už pri písaní ich autori počítali so zverejnením. Osvetľujú mnohé skutočnosti, na pozadí ktorých tvorili, skúmali, pracovali, žili. Z korešpondencie E. Zolu, M. C. Sklodowskej, T. G. Masaryka, M. R. Štefánika a mnohých ďalších vznikol zvláštny melanž s krásnou atmosférou. Vznik textu a inscenácie vychádzal z nášho vtedajšieho prežívania a viery, že analýzou minulosti porozumieme, dozvieme sa viac o udalostiach, ktoré ovplyvnili a stále ovplyvňujú našu prítomnosť. Preto sme napríklad nemohli nespracovať Zolov list, ktorým v roku 1898 reagoval na nespravodlivé obvinenie, väznenie a odsúdenie kapitána Dreyfusa z vlastizrady adresovaný francúzskemu prezidentovi. Alebo utajené listy lásky medzi Hannah Arendtovou pochádzajúcej zo židovskej rodiny a jej profesorom filozofie Martinom Heideggerom podporujúcim nacizmus v Nemecku či prvou ženou s nobelovkou Mariou Currie Sklodowskou a chemikom Paulom Langevinom, korešpondenciu medzi štátnikmi Josifom Stalinom a Winstonom Churchillom, ktorá predznamenala rozdelenie sveta na dva bloky. Osobné výpovede z denníkov, dokumenty, osudy ľudí, ktoré sme spracovali sa dotýkali xenofóbie, prenasledovania židov, fašizmu, 2. svetovej vojny, diskriminácie žien na pracoviskách, agresie, viery, totality, stretov rozumu a srdca, udalostí v rokoch 1918 – 2018 v Česku a na Slovensku.

Našli ste v niektorej z tých dvojíc aj samých seba?
To nie. Stále sa spoznávame, ale listy si nepíšeme. Dnes sa korešpondencie, fotografie posielané cez mobily a počítače strácajú. Kedysi, keď nám doručili list, pohľadnicu, bolo to vzácne. Keď sme niečo nafotili, predtým ako sme to mohli vidieť, bolo potrebné odniesť film na vyvolanie, fotky tam museli vyrobiť, bolo ich treba vyzdvihnúť, odniesť domov, spolu s deťmi ich pozrieť. A potom sme fotografie založili do albumu. Tam sú dodnes. Teraz sú fotky všade a vlastne nikde. Tak je to aj s listami.

Oblúkom sa dostávame späť k súčasným technológiám, ktoré pri práci, dobrovoľne alebo z donútenia, používame.
Pravdou je, že technológie prinášajú nové inšpirácie, ďalšie možnosti. Nemám s týmto problém. Naopak. Mne sa len nežiada uvádzať divadlo vo virtuálnom prostredí. Rád ho mám naživo. Úprimne si myslím, že to má najväčší zmysel. Asi sa práve prejavuje moje zrenie. Alebo pravdivo povedané - starnutie.

Je momentálne nejaké téma alebo otázka, ktorá by mala zaznievať z divadelného javiska viac ako ostatné?
Principiálne netreba meniť témy, ani okruhy, o ktorých má divadlo hovoriť. Čas môže zmeniť prostriedky výpovede, ale o cite, empatii, človečenstve, humanizme, tolerancii, ekológii, pravdivosti či morálnych hodnotách bude potrebné hovoriť stále.

Čo ste si naplánovali na sezónu 2021/2022?
Momentálne je môj pracovný kalendár v stave istej anarchie. Isteže, doma intenzívne skúšam, mám tiež v pláne nejaké pohostinné réžie v Čechách aj na Slovensku. Uvidíme však, čo nám „kovidový“ život prinesie. Pustili sme sa do príprav medzinárodného festivalu Bábkarská Bystrica 2022. Radi by sme do jeho programu vrátili aj tie divadlá a tvorcov, ktorých sme oslovili pred dvomi rokmi, lebo za zrušenie ročníka nemohli. Festival má svoju tému, chceme, aby priniesol nové impulzy. Mal by to byť festival divadla na každý deň. Divadlo musí zostať súčasťou plecniaka, ktorý dávame dieťaťu na chrbát spolu s ostatnými dôležitosťami, ktoré v živote bude potrebovať.

Rozhovor je výstupom grantového projektu VEGA č. 2/0173/19 - Cesta slovenského divadla od uzavretej k otvorenej spoločnosti (udalosti, osobnosti, inscenácie).

27.12.2021 09:12:40 Katarína Dučarová | rubrika - Rozhovory

TIP!